Takmer pol tisícročia sa v Strednej Ázii ukrývali pozostatky jedného z najväčších observatórií, aké kedy boli postavené. Observatórium, ktoré bolo výsledkom oddanosti jedného moslimského princa vede, bolo tri desaťročia miestom najpokročilejších astronomických štúdií na svete, než ho zrovnali so zemou náboženskí extrémisti.
Observatórium Ulugh Beg, ktoré sa nachádza neďaleko mesta Samarkand v dnešnom Uzbekistane, dal v roku 1420 postaviť timuridský vládca Ulugh Beg, vnuk cisára Timura Chromého (Tamerlána). Beg bol známy skôr svojou učenosťou než vládnymi schopnosťami a ako vládca sa ukázal ako nepopulárny.
Beg po smrti svojho otca v roku 1447 prvýkrát prevzal kontrolu nad Transoxiánou (región, ktorý sa rozkladá prevažne na území dnešného Uzbekistanu, Tadžikistanu a juhozápadného Kazachstanu). Len dva roky po svojom ťažení a po niekoľkých prehratých bitkách so susednými súperiacimi kráľovstvami bol Beg postavený pred súd vlastným synom Abd al Latifom. Begovým trestom za jeho neschopnosť bola povinná púť do Mekky, ale jeho cesta sa rýchlo skončila, pretože ho tesne pred Samarkandom usmrtil vrah najatý jeho synom.
Po jeho smrti bolo Begovo observatórium zrovnané so zemou a desiatky skúsených vedcov, ktorí tam pracovali, boli vyhnaní. Na celé stáročia upadlo toto miesto do úplného zabudnutia a presnú polohu observatória poznal len málokto. V roku 1908 však ruský archeológ Vasilij Vjatkin odkryl pozostatky a s nimi aj bohatý príbeh o práci starovekého astronóma. (Dnes je Vjatkin podľa vlastného želania pochovaný na mieste.)
V čase svojej najväčšej slávy pozostávalo observatórium Ulugh Beg z trojposchodovej valcovitej budovy postavenej okolo troch obrovských astronomických prístrojov. Hlavným prístrojom, ktorý sa z väčšej časti zachoval, bol monumentálny poludníkový oblúk, dnes nazývaný sextant Fakhri. Tento zakrivený kamenný oblúk kedysi meral 40 metrov a astronómovia ho používali na meranie elevačného uhla jasných nebeských objektov.
Svetlo prúdilo cez okno a dopadalo na určitý bod na oblúku, ktorý závisel od výšky objektu na oblohe. Pomocou tohto prístroja mohol Beg a jeho kolegovia astronómovia presne určiť dĺžku roka, čas miestneho poludnia každého dňa a dokonca aj uhol medzi osou rotácie Zeme a rovinou jej obehu okolo Slnka.
V skutočnosti astronómovia z Ulugh Begovho observatória zmerali dĺžku roka s presnosťou na 25 sekúnd od skutočnej hodnoty a určili osový sklon Zeme tak presne, že ich číslo spadá do dnes uznávaného rozsahu hodnôt. To, čo sa im podarilo, dosiahli vďaka tomu, že poludníkový oblúk bol najväčším prístrojom svojho druhu, aký bol kedy postavený. Vďaka takejto veľkosti mohol poludníkový oblúk dosiahnuť rozlíšenie jednej šesťstotiny stupňa, čo zodpovedá veľkosti amerického centu pri pohľade zo vzdialenosti viac ako pol kilometra.
Azda najväčším Ulugh Begovým úspechom však bol katalóg hviezd, ktorý obsahoval najmenej 1 018 hviezd a ich umiestnenie na nočnej oblohe. Tento pozoruhodne dôkladný katalóg, zostavený takmer 200 rokov pred príchodom ďalekohľadov, takmer zanikol spolu s observatóriom, ale dostal sa do rúk astronóma Ali-Kushjiho, ktorý pokračoval v publikovaní tohto veľkého diela.
