Ochromné kúpeľné mesto Villa Specuén malo v roku 1985 až 250 hotelov či kúpeľných budov a takmer rovnaký počet kaviarní, reštaurácii a obchodov všetkého druhu. Luxusné kúpele juhozápadne od Buenos Aires vítali každú sezónu približne 25 000 návštevníkov, prevažne z radov Argentíncov. Je potrebné spomenúť, že skvostné mesto vybudované v 20. rokoch 20. storočia malo jednu zásadnú výhodu. Postavili ho na brehu termálneho jazera, ktoré je vyhlásené blahodarným minerálnym zložením svojich vôd, patriacich k najslanším na svete. Na jar nádražie vítalo prvých návštevníkov a kúpeľných hostí tešiacich sa na kúpanie v „Lago Epecuén“, ktoré nadnáša rovnako ako Mŕtve more.
Na brehu zálivu, posiatom plážami so slamenými slnečníkmi, sa týčilo obrovské oblúkovité mólo. Z oplachovadiel nôh a hotelových vaní vytekala „zázračná“ voda. Bol ňou naplnený i nádherný verejný bazén so skokanským mostíkom, barom a terasou na opaľovanie. Vedľa futbalového štadiónu sa rozkladalo námestie s parkom, kde sa deti hrali na húpačkách. Ulicami prechádzalo jedno auto za druhým, po chodníku sa prechádzali dievčatá v letných šatách a nad tým všetkým sa klenulo modré nebo bez mrakov. Len ťažko by pri takomto pohľade niekto povedal, že sa pomaly blíži prírodná katastrofa, ktorá Villa Epecuén nadobro vymaže z mapy.
V roku 1975 vybudovala miestna vláda spojovací kanál medzi jazerami a systém stavidiel, ktorý mal umožňovať regulovať hladinu jednotlivých jazier. Vodné diela mali predchádzať rizikám sucha a povodní. O rok neskôr prebehol štátny prevrat a k moci sa dostal generál Videla. V rokoch zmätku a krvavých represií zostalo vodné dielo bez údržby a na stavidlá, hrádze a lagúny nedohliadal nikto poverený. Z riešenia sa zrazu stal problém. Zafungoval princíp spojených nádob a hladina lagúny ročne stúpala o 50 centimetrov a ohrozovala tak stavby na brehu. Miestni posilnili obriu hrádzu, ktorej zbytky sú stále možné rozoznať na satelitných snímkach. Za svitania 10. novembra 1985 udrel vietor zvaný sudestada a spolu s obzvlášť prudkým dažďom zdvihol vody priehrady tak, že hrádza povolila. Bola to katastrofa. Vysoko korozívna slaná voda si drala cestu ulicami, zmietla auta, zaplavila hotely i futbalový štadión a vyhnala obyvateľov z ich domovov. Ľudia sa snažili zachrániť, čo sa dalo. Veci vynášali do vyšších poschodí alebo ich odvážali preč. Kamióny a traktory bez zastavenia pendlovali medzi Villa Epecuén a niekoľko kilometrov vzdialeným Carhué. Po štrnástich dňoch dosahovala v kúpeloch hladina vody dva metre. O pár mesiacov neskôr stúpla až do výšky 10 metrov a zmizla pod ňou i strecha Grand Hotela. Cement odolávala, ale železné konštrukcie rýchlo korodovali a zrútili sa. Všetko kovové sa premenilo v prach…
V roku 2008 voda konečne opadla a mesto vydala. Naskytol sa post-apokalyptický pohľad. Z modravých vôd jazera vystúpili trosky domov, mŕtve stromy i stožiare elektrického vedenia. Strašidelné siluety vybielené soľou… Niečo takéto by sme čakali po nálete alebo zemetrasení… Villa Epecuén už sa z tejto rany nespamätal. Je koniec večerným prechádzkam k celoročne otvorenej Cnfiteria Coradini, kde v zime podávali výbornú horúcu čokoládu, alebo k hotelu Altieri, z ktorého zostali len spadnuté steny a schodisko, čo nikam nevedie…
