Západná Papua

Veľa ľudí verí, že Theyesa Eluaya pochovali bez srdca. Vraj mu ho vybrali a poslali na analýzu, pretože sa úrady domnievali, že zomrel na infarkt. Nech už ale so srdcom alebo bez neho, každopádne sa miestom jeho posledného odpočinku stal futbalový štadión. Vo veľkej horúčave sa s ním prišlo rozlúčiť približne dvadsať tisíc ľudí.

Eluay rozhodne nebol žiadny typický hrdina bojov za nezávislosť – naopak, kedysi bol veľkým zástancom splynutia Západnej Papuy s Indonéziou. Keď začiatkom 60. rokov skončila koloniálna nadvláda a Holanďania odišli, sľúbila indonézska vláda usporiadať do konca dekády na Západnej Papue plebiscit o jej budúcnosti. Lenže referendum prebiehalo hodne nezvykle. Eluay bol jedným z len 1 025 kmeňových náčelníkov, vybraných indonézskymi vládnymi úradmi, aby reprezentovali takmer milión Pauáncov. O mnoho rokov neskôr Eluay priznal, že takzvaný “Akt slobodnej voľby”, ako sa plebiscit oficiálne nazýval, veľmi slobodne nepôsobil.

K nezávislosti sa Eluay priklonil až po mnohých rokoch. Nejakú dobu potom jeho charismatická osobnosť úrady dosť výrazne dráždila. Keď v roku 2001 zomrel, mal už veľké problémy so zákonom, bol obžalovaný z podnecovania nepokojov a na slobode bol len na kauciu. Polícia ho podozrievala, že u seba doma organizoval schôdzky spiklencov bojujúcich za nezávislosť a že organizoval i verejné stretnutia spojené so vztyčovaním západopapuánskej vlajky. To je v Indonézii stále ešte trestným činom, za ktoré hrozí väzenie až do pätnásť rokov.

Jeho telo bolo nájdené deň potom, čo sa zúčastnil oficiálneho stretnutia v miestnom sídle indonézskych armádnych špeciálnych jednotiek Kopassus. V desať večer volal Eluayov šofér k nemu domov, že jeho šéfa niekto uniesol. Počas hovoru linka náhle vypadla. Šoféra už nikto nikdy nevidel. Za Eluayovu vraždu bolo nakoniec odsúdených sedem vojakov zo špeciálnych jednotiek. Najdlhší trest dosiahol tri roky nepodmienečne.