Puncak Jaya: Posvätný Biely šíp Papuy prišiel o takmer všetok svoj ľad

Keď holandský moreplavec Jan Carstensz v roku 1623 oznámil, že na tropickej Novej Guinei videl zasnežené hory, v Európe mu mnohí neverili. Sneh tak blízko rovníka znel absurdne. Carstensz však videl skutočný ľad, ktorý sa vysoko nad dažďovými pralesmi Papuy udržal tisíce rokov.

Jedna z týchto hôr dnes nesie meno Puncak Jaya a v horolezeckom svete je známa aj ako Carstensz Pyramid. Ľudia Amungme, ktorí pod ňou žili dávno pred príchodom Holanďanov, ju poznajú pod menom Nemangkawi Ninggok – Vrchol bieleho šípu.

Biely hrot, ktorý dal hore meno, však počas niekoľkých desaťročí takmer zmizol. Indonézska meteorologická služba BMKG uviedla, že ľadovce v oblasti Puncak Jaya pokrývali v roku 1988 približne 4,3 km². V septembri 2025 z nich zostávalo okolo 0,09 km², približne dve percentá pôvodnej plochy. V roku 2026 už vedci otvorene diskutovali o možnosti ich úplného zániku v najbližšom období.

Pre Amungme má strata ľadu ešte inú vrstvu. Zasnežené vrcholy stoja v centre predstavy krajiny, ktorá má vlastné telo, vlastných predkov a vlastný poriadok.

Hlava matky

Tradičné územie Amungme sa nazýva Amungsa. Hory, údolia, rieky, lesy, kamene a ľudia v ňom vytvárajú jeden prepojený svet. Staršie etnografické záznamy opisujú vzťah Amungme k zemi cez obraz ľudského tela a matky, ktorá dáva svojim deťom život. Najvyššie horské oblasti predstavujú jej hlavu. Nižšie údolia tvoria telo, v ktorom ľudia žijú, pestujú plodiny a lovia. Voda vytekajúca zo skál dostala v tradičných výkladoch podobu sĺz matky, ktoré napájajú krajinu a jej obyvateľov. Zasnežené hory v tejto predstave patria medzi bugara, veľké posvätné vrcholy spájané so silou, pokojom a pôvodom života.

Práve nad nimi majú prebývať Jomun-Temun Nerek, predkovia Amungme. Po smrti sa človek vracia do horského sveta svojich predkov a pokračuje odtiaľ ďalej do posmrtného života. Etnografické materiály preto označujú vrcholové oblasti Amungsa výrazom, ktorý sa dá preložiť ako spirit of life – duch alebo samotná sila života.

Vrchol bieleho šípu

Nemangkawi Ninggok dosahuje 4 884 metrov nad morom a je najvyšším vrcholom Indonézie. Patrí do pohoria Sudirman v centrálnej časti západnej Novej Guiney a v bežne používanej horolezeckej klasifikácii Seven Summits predstavuje najvyšší vrchol Oceánie. Zároveň ide o najvyššiu horu stojacu na ostrove kdekoľvek na Zemi.

Indonézsky archeológ Hari Suroto upozorňuje, že meno Nemangkawi Ninggok pochádza od miestnych Amungme a možno ho preložiť ako Vrchol bieleho šípu. Obe dnes oveľa známejšie pomenovania vznikli neskôr. Carstensz Pyramid pripomína Jana Carstensza, ktorý zasnežené papuánske hory zazrel počas plavby pozdĺž južného pobrežia Novej Guiney. Puncak Jaya, približne „Vrchol víťazstva“, sa objavil až po začlenení západnej časti ostrova do Indonézie. Miestne meno pritom zachytáva vlastnosť hory, ktorú nebolo možné prehliadnuť. Nad tmavou tropickou krajinou sa dvíhal svetlý horský hrot pokrytý ľadom. Práve ten Carstensz v roku 1623 videl z mora.

Sneh, ktorému Európa nechcela veriť

Správa o zasnežených horách v tropickom pásme vyvolala pochybnosti celé stáročia predtým, než bolo vnútrozemie Novej Guiney podrobnejšie preskúmané. Puncak Jaya leží iba niekoľko stupňov od rovníka a ešte v časoch raných európskych expedícií pôsobila predstava ľadovcov v takej zemepisnej šírke exoticky. Ľad tam však skutočne existoval. Vo veľkých nadmorských výškach sa na centrálnej papuánskej vysočine vytvorili malé tropické ľadovce, pozostatky oveľa rozsiahlejšieho zaľadnenia z chladnejších období. V 20. storočí ich expedície už fotografovali, merali a sledovali ich ústup.

Samotný najvyšší vrchol zostával dlho nedostupný. Prvý potvrdený výstup sa podaril až v roku 1962 expedícii Heinricha Harrera, Philipa Templea, Russella Kippaxa a Albertusa Huizengu. Cesta k hore vtedy znamenala dlhý prechod prakticky nepreskúmaným vnútrozemím a následne technické lezenie po strmom vápencovom masíve. Puncak Jaya si tento charakter zachovala. Medzi Seven Summits patrí k technicky náročnejším vrcholom a záverečná časť výstupu vedie po exponovanej skale. Dojem vysokohorskej divočiny však ostro kontrastuje s tým, čo leží iba niekoľko kilometrov ďalej.

Hora nad jedným z najväčších baníckych komplexov sveta

V rovnakom horskom masíve sa nachádzajú mimoriadne bohaté ložiská medi a zlata. Ťažba postupne zmenila niekoľko ďalších vrcholov tradičného územia Amungme a vytvorila jeden z najväčších baníckych komplexov planéty.

Významný bol najmä Ertsberg, ktorý Amungme poznali ako Yelsegel-Ongopsegel. Papuánske médium Jubi zaznamenalo rozprávanie predstaviteľov Amungme, podľa ktorého toto miesto súviselo s cestou duchov mŕtvych do sveta predkov. Keď sa do hory začalo vŕtať, starší si podľa tradície rozprávali o veľkom svetle, ktoré z nej odišlo smerom na východ. Vysvetľovali si ho ako odchod predkov zo zasiahnutého posvätného priestoru.

Ertsberg bol počas nasledujúcich desaťročí prakticky vyťažený. Ťažba sa presunula ku Grasbergu a hlbšie pod zem.

Pre predstavu krajiny ako tela matky je taký zásah mimoriadne silným obrazom. Hory tvoria hlavu, voda pretekajúca údoliami udržiava život a nad najvyššími miestami prebývajú predkovia. Priemyselná ťažba tu preto od začiatku narážala na kultúrny systém, v ktorom sa hodnota krajiny nedá vyjadriť iba množstvom medi a zlata ukrytým pod povrchom. Puncak Jaya stojí nad týmto príbehom ako posledný obrovský biely symbol starej horskej krajiny Amungme. Lenže bielej farby zostalo veľmi málo.

Z veľkého ľadovca zostal zlomok

Merania ukazujú rýchlosť tejto zmeny veľmi konkrétne. Ľadovcová plocha v okolí Puncak Jaya mala v roku 1988 približne 4,3 km². Do septembra 2025 klesla na približne 0,09 km². Zmenšovala sa aj hrúbka ľadu. Keď vedci v roku 2010 inštalovali meracie zariadenia do jedného zo sledovaných ľadovcov, ľad tam dosahoval približne 32 metrov. V roku 2023 zostávali približne štyri metre a ďalšie monitorovanie ukázalo, že na tomto konkrétnom meracom mieste sa neskôr roztopil úplne.

BMKG v roku 2026 upozorňovala, že zvyšné papuánske ľadovce sa dostali do kritickej fázy a ich úplný zánik môže prísť vo veľmi krátkom časovom horizonte. Presný okamih závisí od ďalšieho vývoja teplôt, zrážok a miestnych podmienok, smer vývoja je však z desaťročí meraní jednoznačný.

Dôležitú úlohu zohráva nadmorská výška, v ktorej teplota klesá k bodu mrazu. Táto hranica sa v oblasti postupne posúva vyššie a zrážky dopadajúce na ľadovce čoraz častejšie prichádzajú ako dážď. Keď sa ľad stratí a odhalí tmavú horninu, povrch pohltí viac slnečnej energie a ďalšie topenie sa zrýchľuje. Z ľadu, ktorý kedysi určoval podobu celej hory, zostali kúsky, ktorých existenciu už možno sledovať z roka na rok.