Posledné dni v Indii a “bezproblémový” návrat domov

Ako tak sedíme v tom našom keralskom autobuse a pomaly prepíname z režimu obdivovania pralesa do tvrdej logistickej reality, zrak nám permanentne padá na displej mobilu. Otvárame aplikáciu Air Arabia. Refreshujeme. Znova. Potiahneme prstom dole. ZRUŠENÉ. Stále to tam svieti. Ten obrovský, mrazivý nápis sa nemení. Naša cesta domov momentálne oficiálne neexistuje.

V sekunde sa nám v hlavách roztáča krízový manažment a začíname kalkulovať absurdné plány B a C. Keď už sme tu uviazli, nebudeme predsa plakať. Náš náhradný plán znie ako z bedekra pre šialencov: pobudneme v Indii o niečo dlhšie, presunieme sa na sever do Naí Dillí a odtiaľ to vezmeme epickou pozemnou trasou. Prestrihneme to nejako cez Uzbekistan, kaukazské krajiny, Turecko a proste dôjdeme domov po vlastných. Znie to ako dobrodružstvo storočia, no logická úvaha nás predsa len vracia na zem. Poďme to vybaviť čo najskôr, nech aspoň vieme, na čom sme a či máme začať nakupovať mapy Strednej Ázie. Keďže sa akurát vraciame z hôr a medzinárodné letisko v Kochi máme v podstate priamo po ceste, prečo by sme mali s týmto byrokratickým peklom čakať na poslednú chvíľu? Vystúpime skôr, zbehneme priamo na letisko, s chladnou hlavou vtrhneme do kancelárie aeroliniek a máme pokoj. Znie to ako dokonalý, nepriestrelný plán.

Fantóm menom Air Arabia

Sme pred letiskom v Kochi a scenár pred hlavným vchodom je presne taký, ako ho už v Indii dobre poznáme. Vládne tu prísna ozbrojená kontrola. Pravidlá indického letectva sú totiž neúprosné: dnu vás cez po zuby ozbrojených vojakov vpustia výlučne vtedy, ak máte v ruke platnú letenku na let, ktorý odlieta o pár hodín. Neexistuje tu nič také ako prechádzka po termináli. My letenku, logicky, nemáme, veď je zrušená. No predsa potrebujeme ísť do kancelárie našej leteckej spoločnosti, ktorá sa s absolútnou istotou musí nachádzať vnútri, však?

Na naše obrovské prekvapenie sa dozvedáme šokujúcu pravdu – žiadna kancelária, žiadna prepážka a dokonca ani len zblúdená styčná osoba zo spoločnosti Air Arabia sa na tomto obrovskom medzinárodnom letisku fyzicky nenachádza. Vojaci nás odosielajú na informačný stánok, ktorý je umiestnený vonku pred letiskovou halou. Tam dostávame úplne rovnakú, no o to absurdnejšiu odpoveď.

Trpezlivo, no s mierne stúpajúcim tlakom vysvetľujeme náš problém a to, čo od nich vlastne chceme. Chlapík na informáciách nakoniec niekam volá. Keď zloží telefón, oznámi nám fakt, pri ktorom by sme si najradšej obúchali hlavy o ten náš nový 32-kilový škrupinový kufor. Kancelária Air Arabia sa totiž nachádza na Mahatma Gandhi Road… priamo v centre mesta Ernakulam, kde sme mali pôvodne vystupovať z autobusu.

Znamená to jediné. Mohli sme v tom našom autobuse kľudne sedieť ďalej, doviezť sa priamo do cieľa a nemuseli sme tu vôbec vystupovať. Letisko Kochi sa totiž vôbec nenachádza v centre, ale je od samotného Ernakulamu vzdialené zhruba 45 kilometrov. Prekonanie tejto vzdialenosti v indickej premávke nám teraz zaberie asi hodinu a pol zbytočného času navyše. SHIT!

Standoff v kancelárii a úspešný reset systému

Sme konečne v Ernakulame a mierime rovno na adresu kancelárie. Po ceste sa mentálne pripravujeme na zákopovú vojnu. Sme polonahnevaní, nabrúsení a odhodlaní byť maximálne nepríjemní. Vtrhneme dnu pripravení bojovať o náš návrat do Európy.

Na naše veľké sklamanie z chýbajúceho konfliktu sa však žiadna dráma nekoná. Personál je vysmiaty, ústretový a dokonca o nás vedia – ten chlapík z letiskových informácií im už stihol dať echo, že sa k nim rútia nejakí zúfalí turisti. Začíname im vysvetľovať náš problém s tým, že aplikácia ukazuje niečo iné ako ich webstránka a my proste o pár dní potrebujeme odletieť podľa pôvodného plánu.

A tu sa dozvedáme bizarnú príčinu celého tohto problému. Pamätáte si, ako sme sa dostali z Emirátov? Tým, že sme sa vtedy nanominovali na ten špeciálne vypravený let mimo bežného grafikonu, letiskový systém si to akosi nevedel správne spárovať. Softvér Air Arabia si vďaka tomuto IT glitchu myslel, že sme do Indie vôbec nedoleteli. Systém nás vyhodnotil ako “no-show” pasažierov (nezvestných) a automaticky nám s chladnou strojovou logikou zrušil cestu späť.

Behom pár minút usmievavého ťukania do klávesnice je všetko vyriešené. Letenky máme obnovené, rovno nám spravia aj check-in a priamo na mieste si pre istotu dokupujeme aj podpalubnú batožinu na to naše obrovské indické nákupné monštrum plné korenia. Už nám nič nechýba, môžeme si užiť pár posledných dní a v kľude odletieť domov. Utvrdzujú nás, že lety do Európy cez SAE sú obnovené a úplne v poriadku. Kríza zažehnaná, expedícia cez Kaukaz sa definitívne ruší.

Indická Pizza Hut: Gastronomický bizár, ktorý musíte zažiť

Keď už sme v meste a s úľavou vychádzame z kancelárie, len pár metrov od nás nám do očí udrie dôverne známe logo Pizza Hut. Toto je výzva, ktorú po logistickom strese jednoducho nemôžete ignorovať. Vyskúšať miestnu indickú verziu taliansko-amerického fastfoodu? Je to divné? Áno. Majú absolútne divoké kombinácie? Rozhodne. Je to dobré? Napodiv, priam neskutočne áno.

Objednávame si to najbizarnejšie z ponuky a dostávame na stôl explóziu chutí, ktorá by talianskym puristom spôsobila okamžitý infarkt. Toto popiera všetky európske tradície a posúva hranice absurdna. V menu nájdete aj takéto verzie:

• KEEMA MASALA: Namiesto klasického základu tu kraľuje syr mozzarella obložený kuracou “Keemou” (hutným koreneným mletým mäsom), do toho je nahádzaná cibuľa, červená aj zelená paprika. Namiesto rajčinového pretlaku je to utopené v ťažkej omáčke Makhni a – pozor, držíte sa? – celé je to preliate sviežou mätovou omáčkou (Mint Sauce Drizzle). Pizza s mätou! A ono to reálne funguje.
• TANDOORI CHICKEN: Dokonalý fúzny experiment, z ktorého vám zhorí podnebie. Mozzarella, brutálna dvojitá dávka kuracieho mäsa (Chicken Tikka & Chicken Mc Duo), zelená a červená paprika, to celé naložené v ostrej Tandoori omáčke a opäť ten ich slávny mätový dresing, ktorý tu zrejme pre istotu dávajú úplne všade.
• PANEER MAKHNI MASALA: Povinná vegetariánska jazda so syrom mozzarella a hrubými kusmi indického syra Masala Paneer. Zasypané cibuľou, ostrými zelenými čili papričkami, červenou paprikou, Makhni omáčkou a… áno, hádali ste správne, mätovým finišom.

Je to neuveriteľne sýte, agresívne voňavé, šialene pikantné a dokonale to zapadá do našej indickej reality, kde aj Pizza Hut chutí ako lístok do Bombaja.

Známe útočisko a večer s legálnym alkoholom

Vychádzame z pizzerie s pocitom, že sme práve spáchali ťažký gastronomický zločin, no s plnými žalúdkami sa nám ten indický svet hneď zdá o niečo znesiteľnejší. Ťaháme za sebou to naše obrovské batožinové monštrum a cez aplikáciu OLA si voláme miestny TukTuk. Táto apka je tu totiž hotový zázrak, absolútne eliminuje to vyčerpávajúce zjednávanie s taxikármi o každú rupiu priamo na ulici. Naložiť ten masívny batoh do útlej trojkolky vyžaduje aspoň elementárne znalosti priestorovej geometrie, ale miestny šofér ho tam s prehľadom narve. Za pár drobných, ktoré by na Slovensku nestačili ani na kávu z automatu, sa s vetrom vo vlasoch a typickým drnčaním motora presúvame späť k nášmu cieľu v Kochi.

Ako strategickí géniovia sme zarezervovali presne to isté ubytovanie, v ktorom sme trávili naše prvé dni po prílete do Kéraly. Má to totiž obrovské výhody. Odpadáva nám akýkoľvek stres z hľadania neznámej adresy, presne vieme, do čoho ideme, a to najdôležitejšie – domáci nás už vítajú a čakajú so širokými úsmevmi. Dostávame presne tie isté izby a, čo je úplne najlepšie, priamo tam na nás čakajú naše odložené veci. Sú to presne tie zbytočnosti, s ktorými sme sa vďaka tomuto šikovnému ťahu nemuseli vôbec ťahať po horách a pralesoch.

Večer máme za sebou toľko dojmov a byrokratických stresov, že potrebujeme len jedno – definitívne vypnúť. Vydávame sa na lov do uličiek neďaleko prístavu a objavujeme náš zasľúbený podnik. Volá sa Old Port Restaurant. V silne regulovanej Kérale je to jeden z mála prístupných podnikov pre bežných ľudí, ktorý nevyzerá ako nelegálna temná diera, zatuchnuté podzemie alebo prísne strážené väzenie. A hlavne, podávajú tu normálny, legálny alkohol! Sme späť v civilizácii. Sadáme si, objednávame si orosené pivo Kingfisher a presne tu si vytvoríme našu rutinu. Až do našich posledných dní v Indii trávime všetky večery pri tomto pive a pripíjame si na to, že o pár dní skutočne odletíme domov.

Koloniálny gýč a trojkilometrový nákupný masaker

Posledné dni v Indii nemôžu znamenať nič iné ako totálnu, bezpodmienečnú kapituláciu pred lokálnym konzumom. Nastáva čas na záverečný útok na suveníry, korenie, oblečenie, šperky a darčeky – proste berieme všetko, čo nám peňaženka, zdravý rozum a extrémne našponované váhové limity leteckej spoločnosti dovolia.

Našu nákupnú odyseu začíname na Princess Street, čo je jedna z úplne najstarších ulíc vo Fort Kochi. Kým klasickí sprievodcovia slintajú nad jej koloniálnou architektúrou – pretože ju tu postupne stavali a formovali Portugalci, Holanďania a nakoniec Briti – my vnímame skôr ten absolútny komerčný chaos. Táto ulica fungovala ako bohaté obchodné a kultúrne centrum už po stáročia a dodnes si zachovala tie svoje európske pastelové fasády v žiarivých žltých, modrých a ružových farbách. Je to vizuálne pekné, mierka budov je priam európska, ale naša misia je oveľa dynamickejšia a povrchnejšia. Ideme nakupovať.

Odtiaľto sa totiž vydávame na pochod popri pobreží, ktorý nás má doviesť až do slávnej Židovskej štvrti, známej ako Jew Town. To, čo nasleduje, nie je len obyčajná prechádzka, ale čistý nákupný masaker. Tu narážame na ťažkú históriu – táto oblasť sa začala formovať ešte v 16. storočí, keď miestny kráľ daroval pozemky židovským obchodníkom, ktorí sem prišli rozbehnúť kšefty. Práve tu, v týchto úzkych uličkách, bolo kedysi svetové centrum obchodu s korením. Turistické obchody s gýčovými magnetkami sa tu v bizarných intervaloch striedajú s pôvodnými, polotmavými skladmi, takzvanými „godowns“, ktoré dnes slúžia ako výkupne alebo preplnené predajne starožitností. Mimochodom, táto štvrť je taká zažratá do korenia, že tu dodnes funguje jediná medzinárodná burza s čiernym korením na svete.

Prechádzame okolo hlučných remeselných dielní a obrovských parfumérií, z ktorých sa šíria koncentrované, ťažké vône orientu. Je to doslova nákupný raj, ktorý sa bezmála ťahá v dĺžke troch kilometrov.

A potom vstúpime do kráľovstva starožitníctiev v samotnom srdci Jew Town. Ak si predstavujete malý, uprataný európsky vintage obchodík, rovno na to zabudnite. Tu sa dá kúpiť úplne všetko a slovo „absurdné“ naberá nové, obludné rozmery. Predierate sa pomedzi masívne bronzové nádoby a sochy, obrovské ručne vyrezávané ťažké drevené dvere, ktoré zaberajú polovicu ulice, staré koloniálne hodiny, lodné reflektory a masívne mosadzné námorné kompasy. Ak by ste však chceli svoj nákup dotiahnuť do úplného indického extrému, môžete si tu kúpiť dokonca aj tradičnú kéralaskú drevenú loď v tvare hada – slávny chundan vallam. A nie, nehovorím o nejakej malej zmenšenej makete na poličku do obývačky. Lode, ktoré sme tu reálne videli predávať, mali dobrých desať metrov! Chvíľu seriózne uvažujeme, ako by sme ten desaťmetrový čln alebo dvojtonovú bronzovú sochu prepašovali do nášho nového 32-kilového kufra. Pud sebazáchovy a predstava prísnych pohľadov chlapíkov na letiskovom check-ine nás od toho našťastie včas odrádzajú.

Vrcholom nášho spotrebiteľského bláznovstva však nie sú starožitnosti, ale poctivý textil. Zastavujeme sa v jednej z lokálnych krajčírskych dielní a nechávame si ušiť kúsok odevu presne na mieru. Ale nie pre nás. Objednávame dupačky pre ešte nenarodené dieťa, a to priamo so štýlovým indickým motívom – tuk-tukom. Biznis tu funguje rýchlosťou svetla a na počkanie: večer zadáme objednávku, vyberieme si tú najšialenejšiu látku, a na druhý deň presne na obed je všetko dokonalé, vyžehlené a ušité. Ak máme odísť z Indie s prázdnou peňaženkou, tak jedine s vedomím, že aj naša ďalšia generácia bude v kočíku reprezentovať tento organizovaný, nesmierne voňavý chaos.

Útek na pláž Marari: Keď oceán varí a vlny ťa chcú uniesť

Po dňoch plných behania po obchodoch, zjednávania v starožitníctvach a vybavovania logistického pekla na nás padá absolútna únava. Vzhľadom na to, že sme doteraz veľa možností na kúpanie vo voľnej prírode nemali – keďže priamo v Kochi sa do vody kvôli ropným tankerom, lodnej doprave a prístavnému ruchu veľmi vliezť nedá – naše interné cestovateľské radary zameriavajú pláž Marari. Táto oáza sa nachádza zhruba 45 kilometrov južne od našej ostrovnej základne.

Dostať sa sem je v dnešnej digitálnej dobe až smiešne jednoduché. Netreba žiadne zložité vyjednávanie s lokálnymi špekulantmi na staniciach, stačí otvoriť aplikáciu Uber a jedným klikom si objednať odvoz za smiešnych 14,40 €. Ak by sme chceli ušetriť ešte pár eur a podstúpiť hodinu a pol dlhú masáž chrbtice, mohli by sme ísť tradičným tuk-tukom. Po všetkých tých horských presunoch si však radi priplatíme za klimatizovaný komfort osobného auta. Cestou na juh po diaľnici za oknom sledujeme, ako sa mestský industriálny chaos postupne mení na nekonečné palmové háje, ospalé pobrežné dedinky a bizarné katolícke kostolíky zasadené priamo uprostred tropickej zelene.

Kérala je síce známa najmä svojimi vnútrozemskými kanálmi, no ukrýva aj úžasné, divoké a masovým turizmom takmer nedotknuté pláže. Marari pri rybárskej dedine Mararikulam je presne ten typ miesta. Nečakajte tu absolútne nič. Žiadne hlučné plážové rezorty, úhľadné slnečníky v úhľadných radoch ani otravných predavačov predražených slnečných okuliarov. Toto je čistá domáca divočina a lokálny punk na indický spôsob. Len vy, nekonečný pás čistého piesku, obrovské drevené rybárske loďky vytiahnuté na breh a zopár zbitých chatrčí schovaných pod palmami.

Vrháme sa do Arabského mora. Začiatkom marca tu teploty vzduchu bežne atakujú 33 °C a oceán za nimi vôbec nezaostáva. Voda má reálne okolo 29 až 30 °C, takže nejaké chladivé osvieženie sa absolútne nekoná. Je to, akoby ste v plavkách skočili do obrovskej, slanej termálnej vane.

Čo je však na Marari najlepšie – a zároveň najnebezpečnejšie –, sú gigantické vlny. Hádzať sa do nich je čistá detská radosť, no človek pri tom musí držať svoje pudy sebazáchovy v maximálnej pohotovosti. Prúdy sú tu neskutočne silné a zradné. Ani sa nenazdáte, chvíľu sa bezstarostne bláznite v tej horúcej slanej polievke a zrazu zistíte, že vás to odtiahlo kľudne aj kilometer od miesta, kde ste si na pobreží nechali uteráky.

Keď už máme slaných vĺn a boja o holý život vo vode plné zuby, presúvame sa do blahodarného tieňa kokosových paliem. Zapadneme do jednej z tých jednoduchých zbitých drevených chatrčí, ktoré tu prekvapivo dobre suplujú plážové bary, a objednávame si orosené drinky s jedlom absolútne neznámeho pôvodu. Európska hygiena by tu pri kontrole pravdepodobne spáchala rituálnu samovraždu, no chutí to fantasticky.

Potom prichádza ten najdôležitejší bod programu: nájsť si tú správnu palmu. Samozrejme, najprv s rýdzou paranojou stredoeurópana pozeráme kolmo hore a preverujeme, či priamo nad našimi hlavami nevisí desaťkilový kokosový projektil pripravený predčasne ukončiť našu dovolenku. Keď je vzdušný priestor vyhlásený za bezpečný, zvalíme sa do piesku a nastáva sladké, bezpodmienečné ničnerobenie.

Len sedíme, v jednej ruke držíme drink, ten jemný plážový piesok máme neúprosne zalezený absolútne vo všetkých telesných otvoroch a sledujeme okolitý život. Pozorujeme miestnych Indov, pre ktorých je tento divoký kus pobrežia ihriskom, obývačkou aj miestom na prechádzky.

Ako slnko pomaly klesá, odliv a ustupujúce vlny začnú na širokej mokrej pláži vytvárať ten slávny, dychberúci fenomén. Tenká vrstva vody na uhladenom piesku zrazu zafunguje ako obrovské, dokonalé zrkadlo. Začne odrážať zapadajúce slnko a krvavočervenú oblohu s takou ostrosťou, že zrazu vôbec netušíte, kde vlastne končí zem a kde začína nebeská klenba.

Je to moment absolútnej, surovej romantiky bez akýchkoľvek instagramových filtrov a umelých kulís. Obrovská ohnivá guľa mizne za horizontom oceánu a my pri pohľade na tú scenériu zrazu úplne strácame pojem o tom, kde vlastne sme. Cítime sa, akoby nás niekto teleportoval z preľudnenej Indie priamo na nejakú divokú, neobjavenú pláž v Karibiku. K dokonalej ilúzii nám vlastne chýba už len ten pravý karibský rum

Kochi Water Metro

Náš úplne posledný deň na ostrove Fort Kochi je tu. Máme jasný plán – opustiť našu bezpečnú ostrovnú bublinu a vyraziť na pevninu do rušného centra Ernakulamu. Dalo by sa to riešiť klasicky: zavolať si Uber, nechať sa prepliesť cez niekoľko dlhých mostov a pri nekonečnom trúbení v upchatej zápche stratiť zvyšky zdravého rozumu. My však volíme elegantnejšiu cestu a nasadáme na Kochi Water Metro.

Táto miestna vodná MHD je absolútny klenot. Funguje to tu presne ako v Benátkach, akurát lístok stojí taký drobný zlomok ceny, že sa ho ani neoplatí prepočítavať na eurá. Nastúpite na loď a kým vás jemný morský vietor príjemne fackuje po tvári, pozeráte sa na vzďaľujúce sa čínske rybárske siete a obrovské nákladné lode. O pár minút neskôr vás to bez akéhokoľvek stresu vypľuje takmer v úplnom centre tohto obrovského mesta.

Geopolitika v praxi: Ako nám vojna zrušila Big Mac aj pekelné Vindaloo

V Ernakulame máme na zozname zopár veľmi špecifických gastro cieľov. Tým prvým a zrejme najbizarnejším je indický McDonald’s. Po dvoch týždňoch, kedy sme do seba vo veľkom tlačili obrovské kvantá ryže, rozličných indických placiek, mäsa, syru paneer a snáď všetkých mysliteľných omáčok v tých najdivokejších možných kombináciách, sme úprimne zvedaví na ich lokálnu verziu amerického fastfoodu. Prídeme pred prevádzku a s úžasom narážame na zatvorené dvere.

Zisťujeme dôvod a v tej sekunde dostávame tvrdú facku od globálnej geopolitiky. McDonald’s je zatvorený, pretože vojna s Iránom a aktuálna blokáda Hormuzského prielivu spôsobili, že do Indie neprúdia dodávky plynu. A keď nemáte plyn, nemáte na čom variť burgre. Chápete tú absurditu? Vojenský konflikt na Blízkom východe nám práve v južnej Indii kompletne zrušil obed.

Nevadí, máme pripravený plán B. Presúvame sa do slávnej rodinnej prevádzky Lilly’s Adukala. Chceli sme tu otestovať ich legendárne hovädzie Vindaloo – jedno z najštipľavejších, najintenzívnejších a najviac zničujúcich jedál celej indickej kuchyne. Ako gastro veteráni, slušne vytrénovaní dvoma týždňami extrémne korenistej stravy, sme si verili. Odhadovali sme, že jednu malú misku tohto tekutého ohňa aspoň my traja spoločnými silami nejako zvládneme. Prinajhoršom sme rátali s tým, že pretrpíme zopár minút v slzách a bolestiach čistého pekla, no bude to stáť za to. Prichádzame k dverám a scenár sa opakuje. Zavreté. Aj Lilly došiel plyn. Gastro turistika sa ruší z dôvodu vyššej moci.

Nemožná misia na trhu Broadway

Po tomto sklamaní nás dobieha naša vlastná, čistým konzumom poháňaná realita. Musíme ísť kúpiť kufor. Objem všetkých tých čajov, na mieru ušitých detských dupačiek, nakúpených korenín a suvenírov presiahol nielen váhové, ale hlavne fyzické rozmery toho obrovského 32-kilového monštra, ktoré sme prezieravo kúpili už v Kattappane. Naše nákupné šialenstvo si žiada ďalší kus plastu s kolieskami.

Mierime teda rovno do nákupného epicentra – na preslávený trh Broadway a do starých uličiek Methar Bazar. Podľa miestnych legiend tu zoženiete absolútne všetko, od drobných motorových súčiastok po živú hydinu. A je to naozaj pravda. Akurát, keď tu chcete kúpiť úplne obyčajný, normálny, funkčný cestovný kufor, zrazu narazíte na nečakaný problém. Buď takýto tovar neexistuje, alebo – keď už ho v nejakom obchode konečne nájdete – predavač vám ako „bielemu turistovi“ okamžite nasadí takú extrémnu a brutálnu prirážku, že za tú cenu by ste si ten kufor mohli dať rovno poslať súkromným kuriérom z Viedne. Slušne poďakujeme, otáčame sa na opätku a kufor sa rozhodneme vyriešiť za normálne peniaze radšej až na našom domovskom ostrove.

Práčovňa Dhoby Khana a kríza batožinového priestoru

Mávame na taxík a velíme na ústup späť do Fort Kochi. Nechávame sa však vyložiť o niečo skôr, priamo v blízkosti Dhoby Khana. Toto miesto je vizuálna facka pre každého, kto si myslí, že inteligentná práčka s Wi-Fi pripojením je stredobodom vesmíru. Je to jedna z úplne posledných klasických, ručných práčovní v meste s obrovskou tradíciou. Chlapi tu v malých, strohých kójach s brutálnou silou mlátia mokré prádlo o kamenné platne, všade sa parí z obrovských kadí a vo vzduchu visí vôňa poctivého mydla a strašne ťažkej driny. Je to hypnotizujúce divadlo. Dokonca sme dostali šancu a priamo na vlastnej koži sme si tu otestovali historické žehlenie masívnymi, ťažkými žehličkami, do ktorých sa sype skutočné žeravé uhlie.

Po celom areáli visia prísne oznamy varujúce turistov, že je striktne zakázané dávať miestnym pracovníkom akékoľvek peniaze priamo do ruky za prehliadku. Pri vstupe sa však nachádza jedna oficiálna centrálna pokladnička, do ktorej by sa naozaj patrilo niečo málo hodiť. Bohužiaľ, karmický vesmír má zrejme zmysel pre nemiestny humor, a tak pri našom odchode zisťujeme, že po celom dni v našich peňaženkách neostala ani jedna jediná drobná minca. S tichou a hlbokou stredoeurópskou hanbou toto inak fascinujúce kultúrne okienko rýchlo opúšťame.

Cestou na hotel si v úzkych uličkách Kochi za bežnú cenu konečne kupujeme ten náš vysnívaný druhý kufor, po príchode na izbu doňho poctivo natlačíme celý ten nakúpený indický chaos a psychicky sa pripravíme na samotný odlet.

Letiskový tetris, podozrivé prášky a zhabaný IQOS

S kuframi natlačenými na prasknutie konečne dorazíme na medzinárodné letisko. Vďaka nášmu predchádzajúcemu krízovému manažmentu v kancelárii v Ernakulame aspoň s letenkami nie je absolútne žiadny problém. Zato s obsahom našej batožiny začíname bojovať hneď na všetkých frontoch.

Už pri check-ine, keď s úľavou odovzdávame naše obrovské kufre a s odretými ušami sa ledva-ledva zmestíme do prísnych váhových limitov, prichádza prvý zádrhel. Zamestnancom sa nepáčia “neidentifikovateľné prášky” v našej príručnej batožine. Konkrétne ide o poctivé indické kakao. Znie nekompromisný verdikt: prášky do kabíny nesmú, musia ísť do podpalubia. Nasleduje klasická, maximálne potupná letisková groteska. Priamo pred prepážkou na zemi otvárame natrieskané kufre a začíname hrať batožinový tetris. Prehadzujeme veci medzi príručnou a podpalubnou batožinou tak, aby sme splnili bezpečnostné normy a zároveň neprekročili maximálne váhové a objemové limity ani jednej z nich. Čistá logistická alchýmia.

Druhé zdržanie nás, samozrejme, čaká pri bezpečnostnej kontrole. Našu príručnú batožinu po prechode röntgenom okamžite odkláňajú na vedľajší pás na podrobný fyzický prieskum. Dôvod? Z poslednej farmy sme si na pamiatku zobrali obrovské, čerstvé plody kakaovníka. Logicky sme ich dali do príručnej batožiny, aby sme ich opatrovali ako oko v hlave a bez poškodenia doručili až na Slovensko. Bezpečáci kakao vyberajú z tašky, skúmajú ho ako nejaký mimozemský artefakt a s absolútnym nepochopením krútia hlavami nad tým, prečo niekto vôbec niečo takéto pašuje domov.

Tým to ale nekončí, na rad prichádza ďalšia legislatívna lahôdka. Ak ste to náhodou nevedeli, akýkoľvek vaping a elektronické cigarety sú v Indii prísne zakázané. Naivne sme si mysleli, že takéto veci sa prísne riešia pri vstupe do krajiny. Keď som totiž do Indie doniesol svoj VEEV ONE (IQOS) s niekoľkými náplňami, nikoho to netrápilo a prešiel som bez povšimnutia. O to bizarnejšie je, že to začali riešiť až pri našom odchode, keď si to z krajiny chcem odniesť. Výsledok prísnej kontroly? Samotné elektronické zariadenie s jednou vloženou náplňou mi slávnostne zhabali, no krabičky so zvyšnými náhradnými náplňami mi s kľudom Angličana nechali a vrátili do batoha. Logiku v tom nehľadajte, jednoducho India. Nechápem, ale OK.

Úplne vyžmýkaní si chceme dať aspoň posledné dobré jedlo pred odletom, no prichádza ďalšie sklamanie. Letiskové gastro už nemá s tou pravou, pálivou a voňavou Indiou spoločné absolútne nič – a to nielen tými prestrelenými medzinárodnými cenami, ale hlavne úplne vykastratovanou, neindickou chuťou.

Už len z Emirátov sa úspešne dostať domov.