Albert Camus vidí v Djémila dokonalú metaforu smrti, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou krásy sveta. Vo svojej eseji Svadba opisuje toto centrum starovekej Numídie ako mesto, ktoré „vrhá svoj mohutný, kamenný krik medzi hory, oblohu a ticho“, kde len vietor“, skákal v kaskádach medzi kameňmi [ … ] predtým, ako sa v nekonečnom kriku rozlieval na fóre medzi chrámom a oblúkom“. S tým sa dá len súhlasiť. Scenéria južných svahov pohoria Atlas dodáva veľkolepým ruinám atmosféru tragédie a robí z návštevy tejto pamiatky jednu z najpôsobivejších v tejto oblasti vôbec.
V roku 1839 bola Djémila stále v zajatí púšte a triumfálny oblúk, ktorý spomína Camus, bol všetko, čo vojvoda z Orléansu videl zo starobylého mesta, keď sa tam zastavil. Šľachticovi sa stavba tak zapáčila, že uvažoval o jej presťahovaní do Paríža. Z neznámeho dôvodu sa tak nestalo, ale prvý prieskum ruín sa uskutočnil. Skutočný archeologický výskum sa však začal až o storočie neskôr. Prístup na miesto sa uľahčil prestavbou cesty. Mesto, ktoré archeológovia postupne odkryli, je pôsobivé z dvoch dôvodov. Prvým je jeho vek. Bol založený okolo roku 96 n. l. Pôvodne niesol berberský názov Cuicul.
V 2. storočí tu vládla mocná dynastia Severovcov a neskôr ho okrem Rimanov obsadili aj kresťania, Vandali a Byzantínci. Druhým dôvodom je, že rímska architektúra je dokonale prispôsobená krajine. Mesto, ktoré sa nachádza na križovatke medzi Setifom a bývalým Konštantínopolom, leží na úzkej planine medzi roklinami. Pri prechádzke po dláždených chodníkoch sa dá krásne čítať jeho vývoj. Na severe sa rozprestieralo staré mesto, opevnené proti nájazdom lúpežných kmeňov, s dláždeným fórom v strede, vedľa ktorého stál Kapitolský chrám, kúria a bazilika. Kúsok od pôvodného opevnenia sa nachádzalo druhé fórum, luxusné verejné kúpele a divadlo až pre 3 000 divákov na svahu kopca. V 3. storočí malo mesto 10 000 obyvateľov, ktorých si ľahko predstavíte v kupolách, chrámoch a na dvoch krytých trhoviskách. Vo 4. storočí vznikla posledná štvrť. Kresťania tu založili dva kostoly a najmä kruhové baptisterium zdobené mozaikami, ktoré sa dodnes zachovali v prekvapujúco neporušenom stave.
Zánik Cuiculu je zahalený rúškom tajomstva. Historici sa prikláňajú k teórii o vyplienení, keďže sa tu našli stopy po požiari a žiadne cennosti. Už v 7. storočí však muselo byť mesto obdivuhodné, pretože novopríchodzí Arabi ho pokrstili Djémila, čo v arabčine znamená „krásny“. Z úcty k nádhere tu nestavali. Súčasní alžírski historici sa však sťažujú, že dnes už nie sme takí úctiví. Snažia sa zachrániť Djémila pred nečakaným ohrozením. Medzi ruinami sa každoročne koná hudobný festival…
