Timgad

Niektorým častiam severnej Afriky vládli Rimania viac ako šesť storočí. Pochádzalo odtiaľto množstvo vojakov, právnikov, senátorov a mysliteľov, ku ktorým patril napríklad aj raný kresťanský teológ Augustín z Hippa. Okrem toho dala severná Afrika Rímskej ríši aj cisára Septimia Severa, ktorý sa narodil v Líbyi a podmanil si Škótsko, a jeho severovskú dynastiu. Historička rímskej Afriky Susan Ravenová napísala, že to bolo v istom zmysle „najviac romanizované rímske teritórium, ktoré za to ovplyvnilo osud celej ríše“. Zatiaľ čo v Galii založil Rím len šesťdesiat miest, na pomerne malom území v severnej Afrike ich bolo vyše šesťsto. Ostatky jedného z nich – Timgadu, alebo Thamugadi – uchovali vrtošiví bohovia, ktorí mesto uložili na spánok pod prikrývku saharského piesku. Vďaka tomu sa aj dnes môžeme pozrieť na neobyčajné pozostatky dôležitého provinčného sídla Rímskej ríše.

Cisár Traján dal mesto postaviť v roku 100 n. l. na severných svahoch pohoria Aurès takpovediac z ničoho (alebo ex nihilo, ako by sme povedali po latinsky). Malo fungovať ako opevnená vojenská kolónia pre veteránov tretej légie Augusta. Bola to najjužnejšia pevnosť provincie, takže slúžila okrem iného aj na strategické účely. Ako však Rimania začali budovať cesty ďalej na juh do afrického vnútrozemia, Timgad sa začal rozpínať aj za hranice svojej dokonalej šachovnicovej siete ulíc. Ako vo svojom Atlase rímskeho sveta spomínajú Tim Cornell a John Mathews, nové predmestia vznikali „vo veľkej ľahostajnosti k pôvodnému návrhu vojenských plánovačov“. Za hradbami mesta vznikali nové verejné budovy, domy, chrámy trhoviská, námestia, divadlo aj oblúk na poctu Trajánovi. Najpôsobivejšia bola knižnica a neuveriteľných štrnásť kúpeľov. Práve prepych kúpeľov svedčí o tom, aký obľúbený bol tento rímsky vynález v Afrike. Boli rovnako dôležitým prvkom v živote imperiálnych miest ako fórum alebo súdny dvor. (V Timgad nájdeme na dlažbe pred fórom vyrytý nápis: Lov, kúpele, hry, smiech, to je život. Dokazuje nám to, že obyvatelia mesta nudou rozhodne netrpeli.)

Do 4. storočia malo mesto aj mnoho kostolov a donatistických bazilík. V nasledujúcich storočiach ho však premohli vlny útokov od domorodých kmeňov z pohoria Aurès a definitívnu porážku mu uštedrila invázia Arabov. V 7. storočí u bolo mesto úplne pusté a pomaly mizlo pod nánosmi piesku. Takto čakalo dobrých tisíc rokov, kým ho znovu neobjavil francúzsky architekt a archológ Albert Ballu. Ten začal s vykopávkami, a tak sa mesto pomaly začalo znovu vynárať na svetlo sveta.