BAM: Zničená citadela

Ale to je predsa scenéria z filmu Tatarská púšť! Keď producent a herec Jacques Perrin narazil na fotografie mesta Bam, uvedomil si, že by konečne mohol uskutočniť svoj sen previesť na plátno knihu Dina Buzzatiho.A naozaj. Vo filme Valeria Zurliniho z roku 1976 vytvára impozantná iránska citadela dokonalé kulisy snového príbehu o plynutí času a sklamaných nádejach. Bam tu vynikal v úlohe pevnosti Bastiani uprostred pustých hôr vďaka svojim šesťdesiatim siedmim vežiam, nekonečným hradbám so zdobenými vežičkami, labyrintu ulíc, mostov a kupoliam.

Pevnosť, rozkladajúca sa na viac, ako šiestich kilometroch štvorcových, nebola len fatamorgánou, ale skutočnou oázou na ceste hodvábu a korenia. Mesto v ohromnej púšti na juhovýchode krajiny bolo založené pred viac ako 2 500 rokmi. Celé bolo postavené z palmového dreva a hlinených tehál usušených na slnku. Jednalo sa o najväčšiu stavbu svojho druhu na svete. V priebehu storočí bola pevnosť posilnená a opevnená, ale taktiež niekoľkokrát napadnutá, zničená a znovu postavená. V 13. storočí, kedy sa o nej zmieňuje Marco Polo vo svojej knihe Milion, kde Bam radí medzi „mesto mnoho mestečiek a majú múry hlinené hrubé a silné“, sa mesto napríklad spamätávalo z ničivého ťaženia Džingischána. Medzi 16. a 18. storočím prebehla za vlády Safíovcov rozsiahla rekonštrukcia. Mesto chránené štvoritými hradbami, sa skladalo z pevnosti na kopci a obytných štvrtí, podobne ako v prípade jeho európskych stredovekých proťajškov. V pevnosti so strážnymi vežami, mlynom, kasárňami a palácom sídlila tiež až do polovici 19. storočia miestna správa.

Hoci sa po afganskom vpáde roku 1722 staré mesto čiastočne vyľudnilo, nachádzalo sa v ňom okolo 400 domov, z ktorých veľké množstvo nieslo typický prvok perzskej architektúry, tzv. badžíry, veže zachytavajúce vietor. V Bam bola i škola, trh, pekárne, verejné kúpele, stajne, mešity, karavanseráj, zurcháne (miesto, kde sa prevádzkoval tradičný iránsky šport) a záhrady, kde sa mohli pásť zvieratá, aby bolo možné prežiť dlhé mesiace obliehania.

Uprostred 19. storočia bolo z neznámych príčin priľahlé mesto celkom opustené a obyvatelia sa presťahovali o malý kúsok ďalej na miesto, kde sa rozkladá dnešné mesto. Prečo sa to stalo, zostáva záhadou. Znovu ožilo na začiatku 20. storočia s prílivom domácich i zahraničných turistov. Všetci chceli tento architektonický zázrak vidieť a vláda v 50. rokoch zahájila jeho rekonštrukciu. Používali sa síce pôvodné techniky a materiály, avšak murivo pevnosti pôsobilo predsa len nejako umelo, ako čerstvo postavený hrad z piesku.

Iránci majú stále v živej pamäti júlové ráno roku 2003. Trvalo len sedem minút, ako silné zemetrasenie rozdrvilo tisícročnú citadelu na prach a vyžiadalo si 30 000 obetí z radov obyvateľov súčasného mesta. Otrasy zničili úplne všetko, pri rekonštrukcii pevnosti sa s takým nebezpečím nepočítalo. Zemetrasenie za sebou zanechalo zbúrané steny, poničené kupoly i mosty a osamelé stĺpy, ktoré vietor odhodil do piesku a prachu. Všetko, vrátané nového mesta, sa muselo začať stavať od začiatku. Na rekonštrukcii citadely spolupracovali a stále spolupracuje mnoho krajín, najmä Japonsko, Taliansko a Francúzsko. Desať rokov po prírodnej katastrofe sa najvýznamnejším stavbám mesta navrátil lesk. Výroba tehál sa rozbehla na plné obrátky a pozdĺž múrov vyrástli lešenia.

Dnes však dokončenie obnovy pamiatky nie je na programe dňa. Utrpela by tým jej autentickosť. Odborníci pri podrobnom prieskume v ruinách objavili známky osídlenia z doby pred 6 000 rokmi, o ktorom sa doposiaľ nevedelo. Na základe nových nálezov požadovali ukončenie stavebných prác, aby sa zabránilo zničeniu a ďalšiemu poškodzovaniu najstarších nálezov.

Pri prechádzke po opravených chodníkoch je pohľad na ulice v tieni eukalyptov, jednofarebné mesto a púšť v diaľke neskutočne okúzľujúce. I v ďalšom živote pevnosť zostáva fascinujúcou filmovou kulisou.