Eilean Mor: Maják na ostrove Flannan

Tento impozantný maják bol postavený v roku 1899, aby varoval lode pred nástrahami malých, ale zradných ostrovov Flannan, ktoré sú súčasťou Vonkajších Hebríd. Žiaľ, od jeho uvedenia do prevádzky uplynul sotva rok a miesto sa stalo dejiskom jednej z najväčších záhad v histórii ostrovov.

Dňa 15. decembra 1900 na Flannanove ostrovy takmer narazil parník Archtor, ktorý sa plavil z Filadelfie do edinburského prístavu Leith, pretože maják na Eilean More nevysvetliteľne zhasol. Hneď ako loď dorazila do cieľa, kapitán okamžite informoval úrady, ale tie nakoniec museli čakať až do 26. decembra, kým sa zásobovacia loď Hebridean Hesperus mohla vydať na ostrov a zistiť, že sa zrejme stalo niečo zvláštne. Svetlo stále nesvietilo, signalizačná vlajka na majáku chýbala – a čo je dôležitejšie, čo sa stalo s tromi dôstojníkmi, ktorí tam mali mať službu? V šatni zostala len jedna zavesená pláštenka, čo naznačovalo, že všetci traja muži sa dostali von aj so svojím vybavením. Kam však mohli ísť? Veď po súši sa dá prejsť len sto metrov jedným alebo druhým smerom a oni nemali žiadne plavidlo, na ktorom by mohli opustiť ostrov… A prečo sa jeden z nich poriadne neobliekol, keď na skale bola v decembri zima a vlhko? Vyšli na breh pracovať a zmietla ich nejaká náhla vlna? Ale more bolo v tých dňoch takmer nehybné…

Čítanie denníka dozorcov majáka posádku Hesperusu – a po nich aj skupinu vyšetrovateľov – len ešte viac znepokojilo. V zápise z 12. decembra prvý dôstojník Thomas Marshall uvádza, že vonku fúkal “taký prudký vietor, aký som nezažil už dvadsať rokov”. A dodáva, že James Ducat – hlavný strážnik – zostal “veľmi pokojný”, zatiaľ čo William McArthur – druhý asistent – sa v jednej chvíli rozplakal. Nasledujúci deň podľa denníka búrka pokračovala a všetci traja muži sa začali modliť.

Prečo však traja skúsení škótski námorníci, známi svojou nebojácnosťou, začali vzlykať a modliť sa, keď boli celý čas v bezpečí, v novej robustnej budove viac ako tridsať metrov nad morom? Ešte horšie je, že všetky pozorovania z okoloidúcich plavidiel a miestnych pozemných staníc potvrdzujú, že medzi 12. a 15. decembrom bolo v celej oblasti pekne, nikde žiadne známky búrky.

Niektorí z neskorších strážcov potom tvrdili, že keď vietor v noci skučal okolo skaly, skutočne tu počuli čudné veci. Lenže na takomto izolovanom majáku uprostred mora, odkiaľ je to do najbližšej dediny šesť hodín plavby, sa toho rozlieha množstvo.

Záhada Eilean Moru nebola uspokojivo vyriešená ani po sto rokoch. Môžeme len naďalej uvažovať nad záhadnou poslednou vetou denníka s dátumom 15. decembra 1900: “Boh je nad všetkým.” – Iste, ale čo sa stalo potom?