Najvyprahlejšia oblasť na Zemi je miestom rekordov. V púšti Atacama môžu počas dňa nastať teplotné rozdiely i 50 °C, ultrafialové žiarenie je tak silné, že slnečné okuliare a silná vrstva opaľovacieho krému sú nevyhnutnou súčasťou výbavy a na niektorých miestach nepršalo už štyristo rokov….
A napriekt tomu bolo v tomto nehostinnom prostredí postavené mesto. Tunajšie podzemie totiž schováva nerastnú surovinu, ktorý mal v 19. storočí zásadný význam, pretože sa z neho vyrábal strelný prach do kanónov. Bol im dusičnan sodný, ktorého nálezisko pri prieskumu chilského pobrežia roku 1872 objavil britský inžinier James Thomas Humberstone. Ten tu taktiež založil spoločnosť Peru Nitrate Company. Bolo otvorených cez 200 baní, ktoré všetky patrili Angličanom a boli prepojené železničnou sieťou. V ich okolí vznikali továrne na spracovanie dusičnanu sodného a banícke mestá. Humberstone bol zo začiatku malým mestečkom, ale na konci 19. storočia sa s nástupom železnice značne rozrástol. Vo vlakoch cestovali nielen čilskí, bolívijskí a peruánski robotníci, ale taktiež dobrodruhovia zo všetkých kútov sveta v nádeji, že zbohatnú. Koncom 20. rokov 20. storočia nastala kríza, keď sa v Nemecku podarilo dusičnan sodný syntetizovať, a okolné „mestá – továrne“ obmedzili činnosť.
Mesta Humberstone sa to však netýkalo, v roku 1934 bol na vrchole prosperity a počet obyvateľov sa približoval k číslu 3 700. Baňa bolo odkúpená jednou čilskou spoločnosťou. Do tunajšieho divadla prichádzali umelci z celého sveta, miestna pulpería bola najlepšie zásobeným obchodom v Chile a obrí bazén vybudovaný z vraku lode bol preslávený široko ďaleko.
Od 40. rokov začal nič menej čilský priemysel založený na dusičnane sodnom pomaly upadať. Humberston bol po 80 rokoch ťažby definitívne opustený vo februári 1960. Mohol ho stihnúť podobný osud ako mnoho ďalších opustených baníckych miest, ktoré sa navždy premenili v mestá duchov, ale nestalo sa tak.
Fakt, že tu spolu v nehostinných podmienkach spoločne pracovali Európania i juhoamerickí Indiáni, dal vzniknúť jedinečnej kultúre úzko previazanej dusičnanom., nazývanej cultura pampina s vlastným jazykom, štýlom obliekania i zvykmi. Kultúra sa každoročne pripomína počas sviatku fiesta pampina, alebo týždňa dusičnanu, kde sa potomkovia obyvateľov bývalého baníckeho mesta stretnú. Opustené ulice opäť ožívajú vďaka tradične oblečeným mužom tancujúcich typický tanec s kapesníkom, ľudia hrajú miestnu verziu hry pétanque a všetci nostalgicky spomínajú na dávnu atmosféru dôb, kedy hlučné stroje vírili prach. Osobitá kultúra má i vlastnú hymnu Yo soy Pampino s hmatateľným textom: „Dusičnanové doly sa zavreli, dnes ich už chovám len vo svojom srdci. Boli sme budúcnosť, boli sme sila, dnes sme zabudnutí, sme zarmútok…“
