V provincii Tunceli vo východnom Turecku stojí hora pomenovaná po svätom pastierovi, kam cestujú vyznávači alevizmu, jednej z najmenších náboženských skupín na svete, aby na znak úcty položili kozie rohy na skalnú svätyňu. Existuje jeden aspekt islamu známy ako sufizmus: ide o interakciu medzi staršími mystickými vierami, ktoré sa často považujú za pohanské, a už existujúcimi islamskými systémami, z ktorých vznikla forma islamu, kde sa moslimovia zameriavajú na hľadanie Boha vo svojom vnútri a vyhýbajú sa materializmu. Alevizmus ako náboženstvo mystického typu je ovplyvnené islamom aj jeho derivátom v podobe sufizmu a svoje korene má v uctievaní tých istých postáv, aké sa nachádzajú v islame, najmä Alího. Čerpá však aj zo zoroastrizmu, z arménskej mytológie a zo šamanizmu. Aleviti sa zameriavajú na toleranciu a lásku, čo u niektorých zahŕňa aj uctievanie prírody. Napriek tomu boli v minulosti prenasledovaní a masakrovaní. Tu, v provincii Tunceli, žijú tureckí a kurdskí aleviti, tvoriaci približne 4 až 25 % náboženskej populácie celého Turecka. Aj v rámci tejto menšiny však existuje menšina – zaza aleviti. Práve ich stretnete na posvätnej hore Duzgun Baba.

Títo obyvatelia, vo svojom regióne známi ako Kirmanci, hovoria dialektom, ktorý ich odlišuje od všetkých ostatných Kurdov v Turecku, a ich spôsob uctievania je jedinečný a spája prírodné prostredie s uctievaným božstvom. Tradície sa odovzdávajú ústne a namiesto prísneho dodržiavania náboženských pravidiel odriekavajú duchovnú poéziu vrátane modlitby k slnku a mesiacu. Posvätné sú pre nich všetky zvieratá a bytosti, ale najmä horské kozy, keďže kozy sú majetkom svätých. Miestna legenda hovorí, že Duzgan Baba, ktorý bol pôvodne pastierom menom Sah Haydar, bol známy tým, že jeho kozy boli aj počas zimy, za nedostatku potravy, veľmi dobre vykŕmené. Haydarov otec, významný náboženský vodca, bol zvedavý, ako je to možné, a tak sa jedného dňa vybral za svojím synom do hory. Tam na vlastné oči uvidel, že kdekoľvek sa mladý pastier dotkol svojou palicou zeme, zrazu vyrašila zeleň a kozy sa mohli spokojne pásť. Otec bol ohromený a hrdý, no skôr než sa stihol synovi prihovoriť, jedna z kôz v stáde kýchla a syn sa jej spýtal: „Čo sa deje? Cítiš môjho otca, Kuresa Khurra?“ Bola to prezývka jeho otca považovaná za tabu v spoločnosti, ktorá si ctí starších. Mladý pastier sa otočil, a keď videl, že tam jeho otec naozaj stojí, rozbehol sa na vrchol hory, kde od hanby zmizol v inej ríši. Odvtedy bol pastier známy ako Duzgun Baba a horu pomenovali po ňom.

Zaza aleviti veria, že horské kozy, ktoré tu žijú, sú pozostatkom jeho stáda, stále hľadajúceho svojho pastiera. Na úbočí kopca sa nachádza úzka jaskyňa, do ktorej sa dá vliezť, a povráva sa, že práve v nej Duzgun Baba nocoval, keď pásol kozy na kopci. Považuje sa za posvätné miesto a niektorí ľudia sa tu rozhodnú stráviť noc v nádeji, že ich svätec navštívi. Na samom vrchole hory stojí veľká posvätná mohyla z nespevnených kameňov (obdoba škótskeho „cairnu“, ktorý sa používa na označenie pohrebísk a orientačných bodov), symbolizujúca hrob Duzguna Babu.

Tieto kamene však nie sú jedinou posvätnou skalnou formáciou. Na úpätí hory sa rozprestiera malá oblasť, ktorá slúži ako základňa pre tých, ktorí sa rozhodnú vyjsť až na vrchol. Uprostred lavičiek a miest na odpočinok leží veľký balvan ozdobený mnohými kozími rohmi a stuhami. Slúži na obety božstvám a zároveň je svätyňou alevitského svätca. Nachádza sa tu aj cemevi – sieň, v ktorej sa zaza aleviti venujú uctievaniu.

Etymológia rôznych svätcov a božstiev je v tejto kultúre veľmi zložitá. Môžete sa stretnúť aj s tým, že svätého pastiera nazývajú Duzgin Bawo, keďže slovo „Duzgun“ je tureckou interpretáciou alevitskej mytológie. Predpokladá sa, že Duzgin Bawo/Duzgun Baba vychádza z božstva Tuzik, ktorého meno v jazyku zazaki znamená „ostrý“ a je stelesnením hory. Táto postava sa spája s Vahagnom, bohom ohňa a drakobijcom z arménskeho zoroastrizmu. Je to pravdepodobne spôsobené tým, že Arméni sa bránili pokresťančovaniu a v horách pozdĺž tohto regiónu naďalej vyznávali zoroastrizmus. Hovorí sa, že Duzgin Bawo/Duzgun Baba urovnáva konflikty, a keď dvaja zazovia alebo kurdskí aleviti nedokážu sami vyriešiť spor, vydajú sa na púť na vrchol hory, aby ho požiadali o pomoc. Na vrchol môže putovať aj osoba, ktorá chce prosiť o syna, preto tu stretnete aj ženy, ktoré ho uctievajú ako boha plodnosti. Samotná hora je tiež spojená s liečiteľstvom, keďže Duzgun/Duzgin mal sestru Xaskar a tá je v súčasnosti uctievaná ako bohyňa vody a je po nej pomenovaný vodný prameň. Povráva sa, že ak z neho budú piť len tí, čo majú dobré a čisté srdce, prameň nikdy nevyschne.

