Hôtel de la Forêt

Napoleon Bonaparte počas svojej vlády neprejavoval Korzike ktovieakú úctu a vraví sa, že sa mu za domovinou začalo cnieť až na sklonku života. Francúzsky cisár, ktorého vyhnali na ostrov Svätá Helena, odľahlé britské územie v južnom Atlantiku, sníval o tom, že sa znovu nadýcha vône macchie. Tento hustý porast vždyzelených rastlín a kríkov (jahodovca, myrty, cistu, pistácie mastixovej, rozmarínu, levandule a tymianu) pokrýva spolu s lesmi borovíc čiernych a dubov veľkú časť skalnatej krajiny Korziky. Ich zeleň a vôňa, opojná ako kadidlo, je pre ostrov rovnako charakteristická ako jeho žulové štíty a pôvodné divoké muflóny so zatočenými rohmi.

Ostrov, ktorý si podmanili Gréci, Rimania, Vandali, Lombarďania a Arabi, ktorému vládli z Konštantínopola, pápežského Ríma a potom aj z Pisy a Janova, je geograficky bližšie k Taliansku ako k Francúzsku. Napriek tomu je od roku 1769, keď sa narodil Napoleon, viac či menej francúzskou provinciou. Aj Britov, ktorí ostrov krátko okupovali v rokoch 1794 až 1796 a poskytli v Londýne útočisko porazenému korzickému nacionalistickému vodcovi Pasqualemu Paolimu, viaže s týmto miestom kus vlastnej histórie. Za Paoliho sa v tlači zasadzoval James Boswell, životopisec doktora Samuela Johnsona, ktorý ostrov navštívil v roku 1765 počas krátkeho trvania jeho nezávislej republiky. Edward Lear, výtvarník a básnik, autor knihy The Owl and the Pussycat (Sova a mačička) a ďalších obľúbených absurdných veršov, vydal v roku 1868 populárny ilustrovaný cestovný denník o svojom pobyte na Korzike, ktorý povzbudil ďalších Britov k návšteve ostrova.

Vďaka miernemu podnebiu a krátkym zimám, ktoré ľuďom z chladnejších ostrovov pripomínali skôr jar, sa Korzika, podobne ako južné Francúzsko, stala obľúbenou destináciou bohatých ľudí, ktorí sa sem uchyľovali počas chladných mesiacov. Tak ako má Nice svoje Promenade des Anglais (promenádu Angličanov), aj v zalesnenom údolí Agnone neďaleko dedinky Vizzavona sa nachádza niekoľko malých vodopádov známych ako Cascades des Anglais (vodopády Angličanov), ktoré boli koncom 19. storočia obľúbeným piknikovým miestom anglických návštevníkov. Menej zdatní návštevníci sa po skalnatých cestách vedúcich na toto krásne miesto radi prepravovali na osloch, až km dopravu po ostrove neuľahčila železničná sieť postavená v osemdesiatych až deväťdesiatych rokoch 19. storočia. Išlo o projekt, ktorý si vyžiadal nesmiernu inžiniersku vynaliezavosť. V krkolomnom korzickom teréne sa totiž muselo vyhĺbiť viac ako štyridsať tunelov, postaviť najmenej sedemdesiat mostov a mnoho viaduktov, násypov a zárezov. Trať z Corte dorazila do Vizzavony v roku 1893, na jej predĺženie do hlavného mesta Ajaccio však bolo potrebné preraziť 4 km dlhý tunel cez hory.

S výstavbou železničnej stanice vo Vizzavone išla ruka v ruke aj výstavba neďalekého hotela, ktorý navrhli tak, aby uspokojil vysoké nároky turistov. Hôtel de la Forêt s tenisovými dvorcami, tanečnou sálou, príjemným nádvorím a počas zimnej sezóny aj horiacimi kozubmi a klziskom na lesnej čistinke sa rýchlo stal vyhľadávaným miestom britských aristokratov, ktorí si obľúbili jeho romantickú horskú polohu a kvalitu služieb. V dvadsiatych rokoch 20. storočia však prílev takýchto dobre situovaných hostí prudko klesal – mondénnu spoločnosť začala viac lákať talianska a francúzska riviéra. Počas druhej svetovej vojny Korziku obsadili talianske a nemecké vojská, čiastočne na naliehanie promussoliniovskej frakcie na ostrove. Po vojne sa už prevádzku Hôtel de la Forêt nikdy nepodarilo obnoviť a desaťročia zostal prázdny. Prepracované rímsy na jeho fasáde sa rozpadávajú a les pomaly zasahuje aj do ošarpaných schodísk a terás. Tam, kde sa kedysi konali noblesné zábavy, sa teraz pasú muflóny. Napriek tomu sa tento opustený hotel stal ďalším pitoreskným prvkom, ktorý môžu obdivovať turisti na epickej a náročnej trase Fra li Monti alebo GR20, dvojtýždňovom prechode cez pohoria ostrova.