Hrad Peleș

Keď rumunský kráľ Carol I. navštívil v 60. rokoch 19. storočia malú dedinku Sinaia na úpätí pohoria Bucegi, očarila ho jej malebná poloha a dal tu postaviť palác. Vznikol tak jeden z najúžasnejších hradov v celej Európe.

Výstavba trvala 10 rokov, ale na konci mala rumunská kráľovská rodina letný palác vybavený všetkým, od kina až po koncertnú sálu. Honosný palác so 160 izbami bol postavený v neorenesančnom štýle a každá miestnosť má svoju osobitú výzdobu a tému. Po jeho slávnostnom otvorení v roku 1883 začal kráľ a jeho rodina tráviť leto v rozprávkovom zámku, ktorý slúžil aj ako miesto dôležitých stretnutí počas prvých mesiacov prvej svetovej vojny.

O prvom páre, ktorý tu žil, kráľ Carol I. a jeho manželka, rumunská kráľovná Alžbeta, bolo známe, že majú veľmi odlišný temperament a záujmy. Kráľ bol vynikajúci vojak, ktorý výrazne rozvíjal a zdokonaľoval rumunskú armádu, a kráľovná bola viac umelecky založená, mala veľkú záľubu v hudbe, výtvarnom umení a literatúre, a dokonca vydávala poéziu pod pseudonymom Carmen Sylva. Aj Peleș bol odrazom týchto dvoch rozdielnych osobností.

Na jednej strane bola v miestnosti so zbraňami vystavená rozsiahla zbierka zbraní z Európy a Ázie v počte 4 000 kusov. Na druhej strane sa nachádzalo nádherne zariadené kino, ktorého steny a stropy zdobili fresky od rakúskych umelcov Gustava Klimta a Franza von Matscha. V tejto miestnosti sa údajne uskutočnila historicky prvé filmové premietanie v Rumunsku. Ostatné formy umenia neboli ani zďaleka zanedbávané. Hudobná miestnosť obsahuje zložité kusy nábytku z teakového dreva, ktoré daroval indický maharadža z Kapurtaly, a kráľovná Alžbeta ju využívala ako salón.

Nástupca kráľa Carola, kráľ Ferdinand, postavil hneď vedľa tohto veľkolepého paláca jeho menšiu verziu a pomenoval ju Pelișor. Keď Rumunsko prešlo pod komunistickú vládu, Peleș bol spolu s ďalšími kráľovskými objektmi zhabaný a hrad bol v rokoch 1975 až 1990 zatvorený. Rumunský diktátor Nicolae Ceaușescu si ho vyhliadol ako potenciálnu protokolárnu rezidenciu, ale tento plán mu prekazili správcovia hradu, ktorí mu povedali, že vo vnútri sa množia plesne, čo by bolo pre jeho obyvateľov škodlivé. Po revolúcii v roku 1989 bol hrad opäť sprístupnený verejnosti ako múzeum.