Uprostred Karpát nad mestom Sinaia stojí kráľovský palác, pri ktorom sa celkom ľahko zabudne, že vznikol až na konci 19. storočia. Hrad Peleș má všetko, čo človek od poriadneho rozprávkového sídla očakáva: veže, bohato vyrezávané drevo, kamenné terasy, vitráže, zbrane, tajomné chodby a horské lesy pohoria Bucegi hneď za oknami. Kráľ Carol I. si pre svoje letné sídlo vybral miesto pri malej obci, z ktorej postupne vyrástla dnešná Sinaia. Samotný hrad sa budoval a rozširoval od roku 1873 prakticky až do kráľovej smrti v roku 1914.
Z diaľky pôsobí ako poriadne prehnaná romantická fantázia. Vo vnútri začne byť jasné, koľko peňazí, remeselníkov a kráľovských predstáv sa tu stretlo. Jednotlivé miestnosti dostali nemeckú renesanciu, francúzske salóny, maurské ornamenty, tureckú výzdobu či taliansku Florenciu. Nábytok prichádzal z vyhlásených dielní v Hamburgu, Mainzi, Mníchove a vo Viedni. Carol I. pritom výstavbu nenechával iba na architektov. V poslednej etape prichádzal podľa materiálov Národného múzea Peleș takmer každý deň do architektonickej kancelárie v Sinaia a prezeral si nové plány.
Kráľ chcel reprezentatívne sídlo a zároveň jednu z najmodernejších budov svojej doby. Elektrická sieť tu fungovala už v roku 1884 s vlastným generátorom, neskôr pribudla samostatná elektráreň. Sinaijská radnica uvádza Peleș ako prvý úplne elektrifikovaný hrad v Európe. V roku 1897 dostal novú vykurovaciu sústavu a technické vybavenie sa ďalej modernizovalo spolu s rozširovaním paláca. Na konci 19. storočia tak horská rezidencia rumunského kráľa ponúkala pohodlie, ktoré bolo pre väčšinu Európanov čistou sci-fi.
Veľká časť návštevníkov však techniku veľmi rýchlo prestane riešiť po príchode do Holu cti. Monumentálny priestor vznikol začiatkom 20. storočia na mieste bývalého vnútorného nádvoria a jeho tmavé vyrezávané drevo, galérie, sochy a schodiská patria k interiérom, pri ktorých fotografie pôsobia ešte pomerne skromne. Odtiaľ sa prechádza do miestností, ktoré sa medzi sebou menia tak prudko, až celý palác pripomína drahý katalóg európskeho a orientálneho luxusu okolo roku 1900.
Carol I. mal slabosť najmä pre zbrane. Pôvodná kráľovská zbierka presiahla 4 000 kusov a pokrýva približne šesť storočí vojenskej histórie. Sú tu brnenia, meče, dýky, halapartne, kuše, pištole, pušky aj orientálne zbrane z čias Osmanskej ríše. Kusy pochádzali zo známych zbrojárskych centier ako Solingen, Toledo či Saint-Étienne. Na kráľovské letné sídlo je to pomerne slušný arzenál a dodnes patrí k najvýraznejším zbierkam Peleșu.
O pár miestností ďalej človek narazí na úplne iné meno: Gustav Klimt. Dávno pred zlatými portrétmi, ktoré z neho urobili jednu z hviezd viedenskej secesie, pracoval mladý Klimt spolu s bratom Ernstom a Franzom Matschom na výzdobe Peleșu. Ich práce vznikali medzi rokmi 1883 a 1886 a Národné múzeum Peleș dnes označuje palác za najvýznamnejšie miesto v Rumunsku, kde sa zachovala Klimtova tvorba z obdobia Künstler-Compagnie. V divadelnej sále sa zachovali aj jeho alegorické maľby Jar a Leto.
A presne v tejto divadelnej sále sa začiatkom 20. storočia objavilo kino. V roku 1906 tu vybudovali premietaciu kabínu a miestnosť prispôsobili filmovým projekciám; techniku potom na želanie kráľa Carola II. znovu modernizovali v roku 1939. Staršie turistické texty radi tvrdia, že sa tu uskutočnilo prvé filmové predstavenie v Rumunsku. Oficiálna história múzea tento rekord nepotvrdzuje, samotné kino uprostred kráľovského paláca však žiadnu ďalšiu legendu veľmi nepotrebuje.
Kráľovná Alžbeta mala bližšie k hudbe, literatúre a umeniu. Písala pod menom Carmen Sylva a na Peleși dostala vlastné priestory pre hudbu a spoločenský život. Veľká koncertná sieň dokončená v roku 1906 sa dodnes využíva na koncerty. Peleș preto pôsobí miestami ako súkromná rezidencia človeka, ktorý chcel mať pod jednou strechou kasárne, galériu, divadlo, koncertnú sálu aj technologické laboratórium.
Celý areál je väčší, než naznačuje klasická fotografia hlavného paláca. Vedľa stojí menší Pelișor vybudovaný pre následníka trónu Ferdinanda a Máriu a neďaleko leží Foișor, pôvodne lovecký dom Carola I. Samotný Peleș má podľa údajov mesta približne 170 miestností. Kráľovské panstvo zahŕňalo strážny dom, stajne, hospodárske objekty aj vlastnú elektráreň a jeho výstavba výrazne pomohla premeniť dovtedy nenápadnú horskú obec na módne letovisko rumunskej elity.
Po nástupe komunistov bol kráľovský majetok znárodnený. Časť zbierok putovala do múzeí po celom Rumunsku a Peleș sa v roku 1953 otvoril ako múzeum. V roku 1975 ho pre zlý technický stav zatvorili a začala sa rozsiahla rekonštrukcia. Práve z tohto obdobia pochádza jedna z najlepších miestnych historiek. Nicolae a Elena Ceaușescu údajne uvažovali, že si z Peleșu spravia protokolárnu rezidenciu. Zamestnanci múzea veľmi dobre vedeli, čo znamenali diktátorove zásahy do historických budov, a podľa legendy mu vysvetlili, že drevo napadla nebezpečná huba škodlivá aj pre ľudí. Ceaușescovci mali z mikróbov a chorôb mimoriadny strach a záujem o bývanie rýchlo ochladol.
Na celej historke je najlepšie, že huba bola skutočná. Vlhkosť a nedostatočné vetranie naozaj poškodili drevené konštrukcie a počas rekonštrukcie sa museli meniť nosné prvky v Hole cti a jedálni. Rozprávanie o prefíkaných múzejníkoch, ktorí pomocou plesne zachránili Peleș pred Ceaușescovým interiérovým dizajnom, už patrí k miestnemu folklóru.
