Presne sto rokov po tom, čo Mongoli v roku 1258 dobyli Bagdad, vyrástla v jeho obchodnom centre stavba, ktorá ukazovala, že mesto svoju schopnosť ohurovať ešte nestratilo. Khan Murjan bol dokončený v roku 1358 ako miesto pre obchodníkov prichádzajúcich do mesta s drahým tovarom, najmä hodvábom a ďalšími textíliami. Stál priamo pri bagdadských trhoch, v oblasti dnešného Súq al-Bazzazin, teda trhu s látkami, kde sa obchodovalo, skladovalo, vyjednávalo a zarábalo.
Z ulice pritom Khan Murjan veľa zo svojho tajomstva neprezrádza. Tehlová fasáda je pomerne strohá a oveľa dôležitejšie veci sa začnú diať až za vstupom. Tam sa priestor otvorí do približne tridsať metrov dlhej haly, nad ktorou sa dvíha osem mohutných tehlových oblúkov. V najvyššom bode sú približne štrnásť metrov nad podlahou. Medzi nimi sú vložené ďalšie klenby a okná, cez ktoré sa dovnútra dostáva svetlo bez toho, aby sa obrovská strecha opticky rozpadla na množstvo menších priestorov. Hlavná hala zostala úplne bez stĺpov, takže obchodníkom nič neprekážalo pri vykladaní, vystavovaní a presúvaní tovaru. Iracký architekt a akademik Khalid al-Sultani práve túto konštrukciu považuje za jednu z najpozoruhodnejších vlastností celej budovy.
Práve strecha dala karavanseraju aj jeho ďalšie meno. Bagdadčania ho neskôr poznali ako Khan al-Urtuma, teda zakrytý alebo zastrešený khan. Väčšina podobných hostincov mala uprostred otvorené nádvorie, kde sa miešali ľudia, zvieratá, náklad a prach z cesty. Tu vznikol obrovský uzavretý priestor chránený pred prudkým bagdadským slnkom, dažďom aj ďalšími rozmarami počasia. Pre kupca, ktorý mal vo vreciach alebo debnách majetok v hodnote menšieho domu, to bola celkom podstatná výhoda.
Okolo centrálnej haly bolo rozmiestnených 45 miestností. Dvadsaťdva na prízemí a dvadsaťtri na poschodí, kam sa vstupovalo z galérie vedenej okolo celého vnútorného priestoru. Izby slúžili ľuďom aj ich obchodu: dalo sa tu prespať, uložiť zásoby, zamknúť tovar a na druhý deň pokračovať v rokovaniach priamo dole v hale. Niektoré miestne zdroje hovoria o hodvábe a drahých vlnených látkach ako o typickom náklade, ktorý sa tu skladoval. Khan Murjan tak fungoval súčasne ako hotel, sklad, burza aj miesto, kde sa obchod uzatváral tvárou v tvár.
Nad jedným zo vstupov sa dodnes nachádza deväť riadkov tehlového nápisu. Je to oveľa zaujímavejší dokument, než by človek od výzdoby stredovekého hostinca čakal. Text zachytáva časť zakladacej listiny Amína ad-Dína Murjana a spája khan s oveľa širším systémom jeho majetku a dobročinných nadácií. Výnosy z obchodných nehnuteľností, ďalších khanov, obchodov, záhrad a pozemkov mali podporovať Murjanovu školu a jeho Dar al-Shifa, nemocnicu stojacu pri Tigrise. Khan Murjan teda patril do premyslenej ekonomiky, v ktorej obchod financoval vzdelávanie a zdravotnú starostlivosť. Stredoveký Bagdad si verejnoprospešné projekty vedel zabezpečiť veľmi praktickým spôsobom.
Samotný Murjan mal pritom životopis, ktorý sa k uhladenému obrazu filantropa úplne nehodí. Pochádzal z prostredia dvora, v prameňoch sa uvádza ako človek rúmskeho pôvodu a otrok či služobník, ktorý sa postupne vypracoval až na správcu Bagdadu za vlády džalájírovského sultána Uwaysa. Keď bol sultán mimo mesta, Murjan sa pokúsil získať Bagdad pre seba. Vzbura sa skončila rýchlo: Uways sa vrátil, Murjanovi spojenci prešli na jeho stranu a guvernér nakoniec prosil o milosť. Sultan ho ušetril. História potom zariadila zvláštnu pointu – meno mocnejšieho Uwaysa dnes mimo odborných kruhov pozná málokto, zatiaľ čo Murjanovo meno zostalo fyzicky vpísané do Bagdadu.
V Khan Murjan zostali aj oveľa obyčajnejšie stopy po jeho prvých obyvateľoch. Na častiach muriva sa zachovalo sčernenie, ktoré iracké zdroje pripisujú ohňom zakladaným cestujúcimi počas chladných nocí. Dole horeli ohne, okolo ležal tovar, ľudia spali za stenou od svojich zásob a v hlavnej hale sa počas dňa dohadovala cena toho, čo dorazilo do Bagdadu z iného konca sveta.
Stavba mala potom ešte niekoľko ďalších životov. Iracké pamiatkové úrady ju v prvej polovici 20. storočia obnovili a vzniklo tu Múzeum arabských pamiatok – Dar al-Athar al-Arabiya. V roku 1938 preň dokonca iracká štátna tlačiareň vydala samostatného 47-stranového sprievodcu. V tom istom roku sa v Khan Murjan konala výstava arabských rukopisov, ktorú iracký denník Al-Mada označuje za prvú knižnú výstavu usporiadanú v Bagdade. Karavanseraj postavený pre stredovekých obchodníkov sa tak o šesť storočí neskôr stal jedným z miest, kde Irak začal verejne prezentovať vlastné kultúrne dedičstvo.
Jeho najväčším nepriateľom sa medzitým stala voda. Khan stojí v nízko položenej časti starého Bagdadu a stúpajúca podzemná voda začala prenikať do podláh a základov. Múzejné zbierky museli byť odsťahované a pri ďalších opravách sa spevňovali podlahy aj murivo, aby sa presakovanie podarilo dostať pod kontrolu. Začiatkom osemdesiatych rokov dostala budova ďalšiu funkciu a zmenila sa na turistickú reštauráciu. Do monumentálnej haly pribudli stoly, tradičné osvetlenie a počas večerov aj chalghi baghdadi, klasická bagdadská hudba. Pamätníci spomínajú aj diela významných irackých výtvarníkov zavesené v interiéri.
Potom prišli desaťročia, počas ktorých Khan Murjan postupne mizol z bežného života mesta. Vlhkosť pokračovala v práci, pribudlo zanedbanie a po roku 2003 zostala budova dlhý čas prakticky mimo turistického života Bagdadu. Obnova spustená pred vyhlásením Bagdadu za hlavné mesto arabského turizmu 2025 sa preto sústredila aj na veci, ktoré na fotografiách nevidno: odvodnenie, ochranu pred spodnou vodou, opravy okien a dverí, očistenie fasád a odstránenie zásahov okolo historickej stavby. Khan Murjan bol po rekonštrukcii oficiálne znovu otvorený 18. mája 2025.
Plán pre jeho ďalší život sa pritom celkom dobre trafil do pôvodnej logiky budovy. Centrálna hala má slúžiť ako priestor s tradičným irackým jedlom a nápojmi, miestnosti na prízemí majú dostať remeselníci a prezentácia tradičných výrobkov, na poschodí sa počíta s dielňami a súčasťou programu majú byť folklórne a hudobné vystúpenia. Po stáročiach sa tak do rovnakých miestností vracia obchod, jedlo, remeslo a ľudia.
