Na juhu Iraku, neďaleko dnešnej Nasiríje, sa z takmer dokonale rovnej krajiny dvíha jedna z najpôsobivejších stavieb starovekej Mezopotámie. Veľký zikkurat v Ure má za sebou viac než štyri tisícročia, niekoľko prestavieb, stáročia chátrania, archeologické vykopávky aj bombardovanie vojenskej základne, ktorá vyrástla hneď vedľa. Jeho príbeh sa však začal ešte skôr, než Ur-Nammu nechal navŕšiť prvé milióny tehál.
Zikkurat, ktorý dnes stojí nad ruinami Uru, vtedy ešte neexistoval. Vyrástol približne o dve storočia neskôr. Enheduanna však pôsobila v tom istom Nannovom posvätnom areáli a práve cez ňu sa dá najlepšie pochopiť, čo tá obrovská stupňovitá hora tehál vlastne znamenala.
Mesto, ktoré patrilo bohu Mesiaca
Ur patril Nannovi. Sumeri mali samozrejme kráľov, úradníkov a armádu, no mesto malo zároveň svojho božského pána. Nanna mal v Ure dom, služobníctvo, kňazov, stáda, polia, sklady a rozsiahle hospodárstvo. Do chrámového komplexu prúdilo obilie, olej, zvieratá a ďalšie produkty, ktoré sa evidovali na hlinených tabuľkách, skladovali a ďalej rozdeľovali. Náboženstvo tu fungovalo uprostred veľmi pozemského sveta účtovníkov, skladníkov, remeselníkov, kuchýň, obiet a zásobovania.
Samotný Nanna mal v sumerských príbehoch pomerne aktívny život. V jednom z nich si dal postaviť loď a vydal sa z Uru proti prúdu do Nippuru navštíviť svojich rodičov Enlila a Ninlil. Cestou viezol náklad obetných darov. Keď sa potom vracal domov, Enlil mu nadelil presne tie veci, ktoré mali zabezpečiť prosperitu jeho mesta: jačmeň na poliach, ryby vo vode, trstinu v močiaroch, ovocie, sirup, víno, zvieratá a dlhý život.
Ur-Nammu mu postavil horu z tehál
Okolo roku 2100 pred n. l. mu kráľ Ur-Nammu postavil stavbu zodpovedajúcu jeho postaveniu. Sumeri ju volali Etemenniguru – „Dom, ktorého základ vzbudzuje hrôzu“. Nad dokonale plochou krajinou južnej Mezopotámie vyrástla mohutná stupňovitá veža s troma širokými schodiskami, na ktorej vrchole stála Nannova svätyňa. Mesto sa vtedy rozkladalo v krajine spojenej s riekami, kanálmi a rozsiahlymi močiarmi. Človek prichádzajúci do Uru po vode videl zikkurat vysoko nad nízkou zástavbou z hlinených tehál dávno predtým, ako sa dostal k samotnému centru mesta.
Jeho rozmery boli brutálne aj na dnešné pomery stavebníctva z tehál. Spodná časť mala približne 64 × 46 metrov a len jej vonkajší plášť spotreboval odhadom 720 000 vypálených tehál. Jedna mohla vážiť okolo pätnásť kilogramov. Pod nimi sa skrývali milióny ďalších tehál vysušených na slnku. Ur-Nammu si výstavbu nechal zvečniť na kamennej stéle. Kráľ na nej vystupuje aj ako staviteľ s pracovným nástrojom na pleci a za ním sa objavujú ľudia prenášajúci stavebný materiál. Jeho meno dostávali priamo tehly zikkuratu, takže panovníkova značka zostala zamurovaná v stavbe po celé tisícročia.
Jednu z týchto tehál dnes vlastní Britské múzeum. Vedľa klinopisnej pečiatky Ur-Nammu sa na nej zachovali dve odtlačené psie laby. Pes zrejme jednoducho prebehol po tehle, kým bola hlina mäkká. Tehlu nikto nevyhodil. Vypálili ju a použili. Kráľ Ur-Nammu tak zanechal na zikkurate svoj oficiálny podpis a neznámy sumerský pes vlastný.
Stavitelia mali oveľa väčší problém s vodou. Monument obsahoval obrovské jadro z nepálených tehál, ktoré mohlo pri prenikaní vlhkosti napučať a poškodiť pevnejší obal. Zikkurat preto dostal hrubý plášť z vypálených tehál spájaných prírodným bitúmenom, trstinovú výstuž a systém odtokov. Cez steny zároveň vedú malé otvory, ktorými mohla unikať vlhkosť z jadra. V dnešnom Iraku sa im hovorí „plačúce oči“. Sú tam dodnes.
Čo je bitúmen?
Čierna, hustá prírodná zmes uhľovodíkov, ktorú obyvatelia Mezopotámie získavali z prirodzených ložísk a výverov. Používali ju ako maltu aj hydroizoláciu: spájali ňou pálené tehly, tesnili nádoby a poťahovali trstinové člny, aby nepúšťali vodu. Na zikkurate v Ure držala tehly vonkajšieho plášťa pokope a zároveň pomáhala chrániť hlinené jadro pred vlhkosťou.
Najstaršia známa autorka sveta bola Nannovou kňažkou
Chrámový areál pod zikkuratom medzitým žil omnoho komplikovanejším životom než samotná veža. Jedným z najvyšších úradov bola funkcia entu, Nannovej najvyššej kňažky. Obsadzovali ju ženy z kráľovských rodín a ich nástup do úradu bol takou udalosťou, že podľa neho mohli panovníci pomenovať celý rok. Keď sa o mnoho storočí neskôr rozhodoval kráľ Nabonid, či do tejto funkcie dosadiť vlastnú dcéru, nechal rozhodnutie potvrdiť veštením.
Enheduanna sa do Uru dostala rovnakou politickou cestou. Jej otec Sargon Akkadský ovládol sumerské mestá a vytvoril ríšu siahajúcu cez veľkú časť Mezopotámie. Dosadiť vlastnú dcéru priamo do Nannovho kultu v Ure bolo veľmi elegantné riešenie, ako spojiť dobytý sumerský juh s novou dynastiou. Dcéra dobyvateľa však po sebe zanechala niečo trvácnejšie než politickú funkciu. Písala.
Enheduannino meno sa objavuje pri náboženských hymnách a básňach, ktoré sa opisovali ešte celé stáročia po jej smrti. V jednom texte sa dostáva až nezvyčajne blízko k vlastnému životu: počas politického prevratu ju vyhnali z úradu a ona opisuje svoje poníženie a prosí bohyňu Inannu o pomoc. V čase, keď drvivá väčšina literatúry nemala autora v dnešnom zmysle slova, Enheduanna vložila do textu seba. Je tak najstaršou známou autorkou, ktorej meno poznáme.
Na alabastrovom disku vykopanom v Ure je zobrazená pri náboženskom obrade. Nápis ju identifikuje ako Enheduannu, dcéru Sargona a manželku Nannu. Ten istý boh Mesiaca mal pritom svoju božskú partnerku Ningal. Sumerskému náboženstvu zjavne neprekážalo, že jeho rodinné pomery boli komplikovanejšie.
Babylonský kráľ, ktorý kopal po vlastných predkoch
Ur-Nammuov zikkurat vznikol až neskôr, tradícia kráľovských kňažiek však pokračovala ešte neuveriteľne dlho. Keď sa v 6. storočí pred n. l. dostal k Uru Nabonid, posledný kráľ Novobabylonskej ríše, stavba bola stará približne pätnásť storočí. Pre Nabonida boli Sumeri hlbokou minulosťou. A Nabonid mal staré veci rád. Pri opravách chrámov nechával robotníkov hľadať pôvodné základové nápisy dávnych kráľov, porovnával ich a pokúšal sa určiť vek stavieb. Pri zikkurate v Ure sa jeho ľudia prehrabali hlboko do muriva, aby našli Ur-Nammuove zakladacie dokumenty. Keď potom Leonard Woolley v 20. storočí odkryl zikkurat modernými archeologickými metódami, narazil na stopu po oveľa staršom archeologickom výkope.
Archeológ vykopával miesto, ktoré pred ním vykopával babylonský kráľ pred 2 500 rokmi, pretože babylonský kráľ hľadal pamiatky po sumerskom kráľovi, ktorý žil ďalších 1 500 rokov pred ním.
Nabonid zikkurat rozsiahlo prestaval a jeho neskorá podoba bola zrejme oveľa farebnejšia než dnešná hnedá masa. Z hornej svätyne sa zachovali modro glazované tehly. Woolley našiel aj výrazné stopy bitúmenu a červeného muriva a vytvoril rekonštrukciu, v ktorej sa nad mestom dvíhala čierna, červená a modrá stavba. Presné rozloženie farieb zostalo predmetom sporov, modrá glazúra zo svätyne je reálna.
Princezná, ktorá si založila múzeum starožitností
Nabonid zároveň oprášil starý úrad Nannovej najvyššej kňažky a dosadil doň svoju dcéru Ennigaldi-Nannu. Princezná sa usadila v giparu, sídle kňažky pri posvätnom areáli. Keď tam Woolley kopal v 20. rokoch minulého storočia, našiel miestnosť plnú predmetov, ktoré k sebe na prvý pohľad časovo vôbec nepatrili. Boli medzi nimi pamiatky z rôznych období mezopotámskych dejín a niektoré boli v čase Ennigaldi-Nanny už viac než tisíc rokov staré. Pre Babylončanov to teda boli starožitnosti.
Predmety boli zhromaždené na jednom mieste a pri zbierke sa nachádzal aj hlinený valček s textom opisujúcim staršie nálezy. Woolley miestnosť označil za múzeum miestnych starožitností a valček za najstaršiu známu muzeálnu etiketu. Približne v roku 530 pred n. l. tak dcéra babylonského kráľa, najvyššia kňažka boha Mesiaca, spravovala zbierku archeologických predmetov z dejín vlastného mesta. Jej otec zatiaľ kopal do zikkuratu a pátral po nápisoch dávnych panovníkov. Záľuba v archeológii sa v tej rodine zjavne dedila.
O dva a pol tisíca rokov neskôr Woolley ich „múzeum“ vykopal, predmety zdokumentoval a nálezy z Uru skončili rozdelené medzi Irak, Britské múzeum a Penn Museum. Mesto, ktoré si už v staroveku začalo zbierať vlastné dejiny, sa tým dostalo do moderných múzeí po celom svete.
Abrahám, Babylonská veža a pápež v Ure
Do príbehu Uru sa medzičasom zapojila aj Biblia. Kniha Genezis pozná „Ur Chaldejcov“ ako miesto, odkiaľ odišiel Abrahám. Staroveký Ur pri Nasiríji sa s ním tradične stotožňuje a jedna z vykopaných obytných budov sa dnes návštevníkom ukazuje ako Abrahámov dom. Žiadny nápis s menom jeho majiteľa sa v nej nenašiel; názov patrí k legendám, ktorá sa okolo Uru vytvorila. Táto legenda má obrovskú silu. V marci 2021 sem počas historickej návštevy Iraku prišiel pápež František. Na planine pri Ure sa stretol so zástupcami kresťanov, moslimov, jezídov a ďalších náboženských komunít a celé stretnutie postavil na Abrahámovi ako spoločnom otcovi viery.
S mezopotámskymi zikkuratmi sa spája ešte jeden biblický príbeh: Babylonská veža. Stavby tohto typu zrejme pomohli vytvoriť predstavu obrovskej veže siahajúcej k nebu, priamu úlohu v príbehu však má omnoho lepšie obsadený zikkurat Etemenanki v Babylone. Ur a Babylon tu patria prirodzene k sebe – dva obrovské chrámové monumenty, dve mestá a tisíce rokov neskorších príbehov, ktoré na ne ľudia nalepili.
Potom vedľa zikkuratu postavili vojenské letisko
Zikkurat v Ure napokon dostal vlastnú kapitolu, ktorú by Sumeri nedokázali vymyslieť. Hneď vedľa archeologického areálu vyrástla v 70. rokoch jedna z najväčších irackých vojenských leteckých základní na juhu krajiny. Počas vojny s Iránom patrila k najrušnejším letiskám irackého letectva. Základňa známa vo svete ako Tallil – samotní Iračania používali meno Ali Base – postupne obkolesila miesto plotmi a bezpečnostným pásmom.
Keď v roku 1991 začala vojna v Perzskom zálive, stala sa prirodzeným cieľom koaličných lietadiel. Dráhy, hangáre a opevnené úkryty dostali obrovský zásah. Reportér Los Angeles Times krátko po bombardovaní našiel pri ceste k starovekému mestu najmenej 28 zničených irackých bojových lietadiel. Jedna z bômb skončila približne dvadsať metrov od zikkuratu. Vyhĺbila kráter a úlomky zasiahli zrekonštruovanú fasádu. Neskoršie kontroly potvrdili poškodenia šrapnelmi a ďalšie bombové krátery v okolí archeologického areálu.
Po invázii do Iraku v roku 2003 prevzali základňu americké a koaličné jednotky a Ur zostal vo vnútri jej kontrolovaného priestoru. Vznikla jedna z absurdnejších situácií v moderných dejinách archeológie: o vstupe do jedného z najvýznamnejších miest irackých dejín rozhodovala stráž pri bráne vojenskej základne. V roku 2007 sem kvôli kontrole pricestoval z Bagdadu riaditeľ irackých pamiatok. Pri bráne ho chceli americkí vojaci prehľadať. Odmietol s argumentom, že ako človek zodpovedný za iracké archeologické lokality má mať na vlastnú pamiatku prístup. Po niekoľkohodinovom spore ho dovnútra nepustili.
Americkí vojaci mali opačný problém – oni sa k zikkuratu dostať mohli až prekvapivo ľahko. Vojenskí kapláni organizovali pravidelné výlety do Uru a z niektorých turnusov vznikli programy, pri ktorých vojaci nastúpili do autobusu, obliekli si ochrannú výstroj, zobrali zbrane a išli na prehliadku sumerského mesta. Kaplán ich potom mohol na vrchole zikkuratu pomodliť pri mieste spájanom s Abrahámom.
A 1. apríla 2009 sa pri zikkurate začal ozývať saxofón. Iracká skupina Ali Joda a americký Alvin Atkinson Jazz Band odohrali pod monumentom spoločný koncert pre viac ako dvesto Iračanov a príslušníkov koaličných síl. Klávesy, bicie a jazz zneli pri stavbe, ktorú dal sumerský kráľ postaviť približne štyri tisícročia pred vynálezom saxofónu. O niekoľko týždňov neskôr, 13. mája 2009, odovzdali koaličné sily archeologický areál späť irackým úradom. Plot vojenskej základne sa posunul a Ur sa začal opäť otvárať civilným návštevníkom.
Po štyroch tisícročiach stále riešia tú istú vodu
V roku 2016 sa mesto spolu s Urukom, Eridu a močiarmi južného Iraku dostalo na zoznam svetového dedičstva UNESCO. Zikkurat už vtedy riešil starý problém, ktorý poznali jeho prví stavitelia až príliš dobre. Pri rekonštrukcii v 60. rokoch Irak obnovil veľkú časť vonkajšieho plášťa vypálenými tehlami a použil aj cement. Postupne v ňom vznikli praskliny a voda si našla cestu dovnútra. V roku 2026 preto začala ďalšia veľká iracká záchranná oprava. Pracuje sa na troch hlavných schodiskách, fasáde, poškodenej hornej časti aj odvodnení. Materiály sa skúmajú tak, aby sa nové murivo správalo podobne ako staré, a po tisícoch rokov sa znovu čistia aj malé otvory v stenách:
Plačúce oči.
