Hostia luxusného rezortu Greenbrier v 60. rokoch 20. storočia často stretávali v západnom krídle budovy oprávarov televízie. V skutočnosti sa však jednalo o vládnych zamestnancov, ktorí mali na starosť tajný atómový kryt.
Keď sa v 50. rokoch rozpútala studená vojna, Eisenhower rozhodol, že Kongres potrebuje miesto, kam by sa mohol v prípade atómového útoku ukryť. Greenbier, ktorý bol už dlhé roky obľúbeným dovolenkovým miestom prezidentov, leží len pár hodín jazdy od Washingtonu. Bol preto vybraný ako miesto pre stavbu krytu schopného pojať 1 100 zamestnancov Kongresu. V roku 1958 začalo pod zámienkou stavby nového krídla hotela budovanie bunkra o veľkosti 10 405 m² v hĺbke 219 metrov.
Stavba bola dokončená v roku 1962, práve včas pred karibskou krízou. Bunker bol vybavený spálňami s palandami pre členov kongresu, nemocnicou, dekontaminačnou komorou a vysielacím centrom, v ktorom bola na stene tapeta s fotografiou sídla Kongresu, za ktorou sa schovávalo 53 miestností. I zdanlivo nezáživná výstavná sieň hotela bola súčasťou bunkra. V prípade atómového útoku by sa dvere zapečatili a Kongres by mohol ďalej nerušene pokračovať v práci.
Rovnako ako ďalšie kryty z doby studenej vojny nebol ani tento nikdy využitý. V roku 1992 prezradil novinár Ted Gup jeho tajomstvo vo svojom článku pre Washington Post, čo viedlo k vyradeniu bunkra z prevádzky.
Z väčšiny priestorov je dnes súkromný sklad, menšia časť je však otvorená návštevníkom. Jednoduchý, funkčný nábytok kontrastuje s luxusnými izbami tohoto päťhviedičkového hotela.
