Kráľovské stajne v Meknes

Počas vlády sultána Moulay Ismaila v rokoch 1672 až 1727 bolo stredoveké mesto Meknes hlavným mestom Maroka. Jeho kráľovský palác bol síce z veľkej časti zničený pri lisabonskom zemetrasení v roku 1755, ale neďaleká veľkolepá stavba, ktorá sa dnes označuje ako kráľovské stajne, sa dochovala dodnes v nádhernej podobe.

O 12 000 koňoch, ktoré tam sultán choval, a o tom, ako jeho láska k nim zaručovala, že sa o ne dobre staral, sa rozprávajú mnohé príbehy, ale v skutočnosti táto stavba nikdy nebola stajňou.* Je to vymyslený príbeh, ktorý sa desaťročia traduje v sprievodcoch, na internete a na mapách dodnes, ale tento komplex bol výlučne obrovskou sýpkou, ako uvádza preklad knihy Heri es-Souani. Moulay Ismail sa obával útoku na svoje hlavné mesto, preto chcel zabezpečiť, aby bolo v sklade dostatok obilia na nakŕmenie koní a obyvateľov mesta až na rok trvajúce obliehanie. Sýpku preto neustále dopĺňali karavány s obilím z pšeničných plání Tadla na juhu.

*(Kone v celej histórii a na celom svete musia byť v stajniach. Prvá vec, ktorú si každý milovník koní v budove všimne, je, že pod oblúkmi nie je ani stopa po stajniach, ani žiadne logistické usporiadanie, kde by mohli byť stajne zriadené. Takisto žiadne žľaby na vodu, takže ďalšia vymyslená bájka o tom, že kone sa každý deň vodili k vodnej nádrži, ktorá je z kopca od budovy, je rovnako logisticky nemožná, keď máte do činenia s tisíckami koní, nehovoriac o tom, že sa potrebujú napiť viac ako raz denne)!

Skutočné stajne sa nachádzali zhruba 600 metrov juhovýchodne od sýpky. Prvý opis, ktorý o nich máme, pochádza z roku 1712 od francúzskeho duchovného Dominiqua Bousnota, ktorý sa zúčastnil na svojej tretej a poslednej misii na dvore Moulaya Ismaila, aby vyjednal prepustenie francúzskych väzňov. Opísal dva dlhé rady stajní, ktoré boli v strede oddelené širokým žľabom na vodu pre kone. Jediným pozostatkom tohto miesta je malá mešita Jamiaa Roua, čo znamená mešita stajní, a dnes už vyschnuté koryto, zakryté cementovými doskami.

Napriek tomu je Kráľovská sýpka ohromujúcim architektonickým počinom, ktorý si zaslúži byť zapísaný na zozname svetového dedičstva, pretože jej obrovská rozloha (z ktorej zostali len dve tretiny) omračuje zmysly. Prvé tri sály boli zrekonštruované do svojej pôvodnej veľkoleposti a boli použité pri natáčaní filmu „Návrat čierneho žrebca„. Zvyšok je v stave, v akom ho zanechalo zemetrasenie v roku 1755, so všetkými prepadnutými strechami, no v stenách stále vidno okná, ktoré zabezpečovali vetranie uskladneného obilia.