Kremačné gháty vo Váránasí

Váránasí, labyrintové mesto na brehoch rieky Ganga, patrí medzi najstaršie nepretržite obývané mestá na svete a zároveň je najsvätejším zo siedmich posvätných miest hinduizmu. Podľa viery hinduistov platí, že ak je človek spopolnený vo Váránasí a jeho popol je odovzdaný do posvätnej a očisťujúcej vody Gangy, cyklus jeho znovuzrodení sa ukončí a dosiahne nirvánu.

Pre tých, ktorí vo Váránasí žijú alebo ho navštívia, je prítomnosť smrti neprehliadnuteľná. V skutočnosti tvorí základ miestnej ekonomiky. Každý deň je na Manikarnika Gháte, najväčšom a najsvätejšom kremačnom gháte, spopolnených približne sto tiel na drevených hraniciach priamo na brehu rieky. Ghát – kamenné schody vedúce k posvätnej vode – funguje nepretržite, 24 hodín denne, po celý rok. Večný oheň, ktorým sa hranice zapaľujú, má podľa tradície horieť už celé stáročia.

Počas celého dňa, každý deň, prichádzajú na gháty pohrebné sprievody, ktoré privádzajú zosnulých príbuzných k posledným obradom. Smutným dôsledkom túžby mnohých ľudí zomrieť vo Váránasí je existencia preplnených ubytovní po celom meste, kde žijú starší ľudia. Mnohí z nich trávia dni žobraním v uliciach, aby si dokázali našetriť na náklady spojené s vlastným pohrebom.

Niektorým západným návštevníkom sa môže Váránasí javiť ako ponuré a morbídne miesto, no v skutočnosti je mesto plné života a osláv. Zomrieť a byť spopolnený vo Váránasí znamená mať možnosť dosiahnuť mokšu – oslobodenie od kolobehu znovuzrodení – čo je veľká česť a najvyšší cieľ pozemskej existencie. Mesto je zaplnené chrámami, náboženskými obradmi, vôňou horiaceho kadidla a obetami zasvätenými Šivovi. Cudzinci sú vítaní, aby sledovali kremačné rituály a spolu s rodinami sa radovali z toho, že ich blízky vstúpil do nirvány.

Pozorovať západ slnka z lode, zatiaľ čo v popredí horia pohrebné hranice, znamená zažiť úplne odlišný spôsob uvažovania o živote a smrti.