Lydenburské hlavy

Začiatkom 60. rokov 20. storočia narazil 16-ročný Karl-Ludwig von Bezing na rodinnej farme v Južnej Afrike na zvláštne úlomky keramiky vyčnievajúce z pôdy. Ako amatérskeho geológa a archeológa ho zaujala zvedavosť. V rokoch 1962 až 1964 von Bezing pokračoval vo vykopávkach a zbierke, ktoré boli nakoniec identifikované ako najstaršie africké umelecké diela z doby železnej južne od rovníka.

Keď boli rekonštruované na Univerzite v Kapskom meste, bolo nájdených celkovo sedem keramických hláv. redpokladá sa, že ide o obradné predmety na rituály prechodu, pričom dve z hláv sú dostatočne veľké na to, aby sa dali nosiť na ľudskej hlave. Každá z nich žiari na slnku, vďaka použitiu specularitu – minerálu, ktorý spôsobuje ich trblietanie pod slnečným svetlom. Každá hlava je jedinečná, zdobená ľudskými aj zvieracími črtami.

Hlavy boli datované do roku 490, keď túto oblasť obývali poľnohospodári a pastieri z kmeňa Bantu. Antropológovia sa domnievajú, že ich vyrobili ženy z komunity, keďže hrnčiarstvo bolo u Bantuov tradične ženskou činnosťou, zatiaľ čo muži boli v tomto období ranej doby železnej metalurgovia. Niektorí sa domnievajú, že hlavy boli rituálne zničené na konci obradu okuyi, ktorým sa oslavoval prechod chlapca do mužského veku, ale ich skutočný účel je stále neistý.

Originálne hlavy si dnes môžete pozrieť v Juhoafrickom múzeu Iziko v Kapskom Meste. Von Bezing pokračoval v slávnej kariére v regióne Kimberley ako rádiológ, umelec a geológ. Na jeho počesť bol dokonca pomenovaný nový minerál s názvom vonbezingit. Napriek tomu sa za jeho vrcholný úspech považuje objav Lydenburských hláv.