Petropavlovsk-Kamčatskij nie je žiadna malá drevená osada stratená kdesi v tajge. Je to rušné administratívne centrum s takmer 180 000 obyvateľmi. Nájdete tu sídliská, divadlá, reštaurácie, nákupné centrá a mesto je doslova plné áut. Ranné dopravné zápchy sú tu úplne bežnou rutinou.
Hoci je Kamčatka obrovský polostrov pevne spojený s ázijským kontinentom, neexistuje absolútne žiadna cestná ani železničná sieť, ktorá by ju spájala so zvyškom Euroázie. Ak by ste chceli sadnúť do auta a vyraziť napríklad do Vladivostoku alebo do Magadanu, nemáte kadiaľ.. Cesta jednoducho neexistuje. Asfalt za mestom po pár stovkách kilometrov končí a vy narazíte na nepriestupnú divočinu plnú medveďov, močiarov a hôr.
Kam sa vlastne dá dôjsť autom?
Miestni obyvatelia svoje autá využívajú výhradne v rámci izolovanej lokálnej siete. Z hlavného mesta vedie jedna hlavná cestná tepna smerom na sever do vnútrozemia. Táto trasa vám umožní spoznať aspoň časť polostrova. Z Petropavlovska sa viete dostať do nasledujúcich oblastí:
- Jelizovo: Susedné mesto, kde sa nachádza hlavné medzinárodné letisko.
- Milkovo a Esso: Dediny v strednej časti polostrova, obľúbené vďaka termálnym prameňom.
- Kľuči a Usť-Kamčatsk: Osady ležiace stovky kilometrov na sever, priamo pod najvyššími a najaktívnejšími vulkánmi polostrova.
Práve v týchto severných bodoch sa však možnosti pre bežné autá definitívne končia. Smerom ďalej na sever, cez rozľahlý Karaginský rajón, už nevedie nič. Začína tam neúprosná divočina plná močiarov, hôr a riek bez mostov. Vybudovať cestu cez takýto extrémny subarktický terén by bolo technologicky aj finančne extrémne náročné a pre kruté zimy takmer nemožné udržať prejazdnú.
Ako sa tam vzali všetky tie autá?
Prirodzene sa natíska otázka: Keď tam nevedú žiadne cesty, ako sa do mesta dostali tie desaťtisíce áut, ktoré tvoria spomínané dopravné zápchy?
Odpoveď je jednoduchá – po mori. Drvivá väčšina vozového parku na Kamčatke je dovezená na obrovských nákladných lodiach priamo z neďalekého Japonska. To je aj dôvodom ďalšej lokálnej anomálie: hoci sa v Rusku jazdí po pravej strane, väčšina áut v Petropavlovsku má volant na pravej strane, presne ako v Japonsku.
Rovnako ako autá cestuje aj všetko ostatné. Čo nepríde loďou, musí priletieť lietadlom. To robí z Petropavlovska jedno z najdrahších miest na život. Kým lokálne produkty ako losos, kraby alebo kaviár sú tu dostupné a relatívne lacné, bežné komodity dovezené z pevniny môžu stáť prekvapivé sumy. Obyčajné čerstvé paradajky, jablká či mliečne výrobky sú v zimných mesiacoch veľmi drahé, pretože v ich cene je premietnutá aj letecká preprava.
Život v zlatej klietke pod sopkami
Pre miestnych je táto izolácia úplne bežnou realitou. Zvyšok Ruska dokonca volajú „Materík“ (Pevnina), akoby oni sami žili uprostred oceánu. Majú svoje autá, ale môžu sa voziť len v bubline domovského regiónu – na chatu, k najbližším aktívnym sopkám (ktoré sa týčia priamo nad mestom), k termálnym prameňom alebo do zopár susedných menších osád.
Dalo by sa povedať, že žijú v obrovskej ohrade. Namiesto plota ju však z jednej strany uzatvára studený Tichý oceán a z druhej strany stovky kilometrov brutálnej, nespútanej ruskej divočiny, kde vládne vyše 300 vulkánov a najväčšia populácia medveďov hnedých na svete. Vybudovať cestu cez takýto extrémny terén by bolo technologicky aj finančne takmer nemožné, a najmä by ju pre kruté zimy a zosuvy pôdy nebolo možné udržať prejazdnú.
Fenomén, ktorý vo svete nemá obdobu
Petropavlovsk-Kamčatskij súperí s peruánskym mestom Iquitos o titul najväčšieho mesta na svete bez cestného spojenia s okolitým svetom. Kým do Iquitosu sa nedostanete pre nepriestupnú amazonskú džungľu, Petropavlovsk chráni drsný subarktický terén.
Kamčatka je vďaka tomu skutočným koncom sveta, kde človek prichádza na to, že príroda má stále navrch nad ľudským inžinierstvom. Vedeli by ste si predstaviť život vo veľkomeste, kde si síce môžete kúpiť nadupané auto, ale nikdy s ním nezažijete pravý roadtrip za hranice svojho kraja?
