Keď v 20. rokoch minulého storočia začal indický archeológ R. D. Banerji s vykopávkami na brehu rieky Indus v dnešnej severnej provincii Sindh v južnom Pakistane, svet nemal ani len tušenia o existencii celej starobylej civilizácie, ktorá sa zrejme vyrovnala tým z Egypta a susednej Mezopotámie. O storočie neskôr našiel britský výskumník menom Charles Masson v tejto oblasti záhadné hromady tehál a úlomky – ako sa neskôr ukázalo – zo strateného mesta Harappa, nepodarilo sa mu však pátrať ďalej.
Inžinieri, ktorí tam v 50. rokoch 19. storočia stavali železnicu, vnímali tajomné murované stavby, na ktoré narazili, len ako nepríjemné zdržanie ich práce. Postavili sa k nim prakticky a pragmaticky a materiál z nich využili na stavbu, alebo si tehly odniesli so sebou ako suveníry. Banerji však nasledoval vzor Howarda Cartera, priekopníka modernej archeológie ako vedeckej a systematickej disciplíny, ktorý okrem iného objavil v Údoli kráľov Tutanchamónovu hrobku. Indický archeológ a jeho kolegovia sa nazdávali, že za týmito zvláštnymi tehlami je niečo viac, ako si väčšina ľudí myslí. Ich domnienky sa takmer okamžite potvrdili.
Našli sa pozostatky nie jedného, ale hneď dvoch stratených miest, Harappy a jej väčšieho súrodenca Mohenjo-daro. Napokon sa ukázalo, že druhé mesto, Mohenjo-daro, ktorého názov znamená pahorok mŕtvych, sa rozkladalo v okruhu až 5 kilometrov. Pravdepodobne bolo epicentrom mimoriadne pokrokovej civilizácie, ktorá prekvitala na brehu Indusu v rokoch 2500 až 1700 pred n. l. Domy z pálených tehál postavené podľa pravidelnej mriežky, dômyselný kanalizačný systém a ohromné verejné kúpele na najväčšom zo skupiny pahorkov, to všetko robí z Mohenjo-daro úžasný príklad raného mestského a hygienického plánovania. Bola to skrátka moderná metropola, ktorá jestvovala pred najmenej 4 500 rokmi.
Spoločnosť, ktorá vytvorila a obývala toto mesto, očividne dbala na čistotu a zdravie. Obyvatelia boli podľa všetkého bohatí, o čom svedčí veľkosť budov, množstvo keramiky, zlata, predmetov z lazuritu a slonoviny a úlomkov zručne umelecky vytesaných sôch. Predsa si však nepotrpeli na takú okázalú pompéznosť ako niektorí ich starovekí susedia. Okamžite totiž udrie do očí fakt, že sa v meste nenachádzajú žiadne veľkolepé chrámy či paláce.
Archeológovia a antropológovia naďalej skúmajú, akí títo ľudia vlastne boli, a lámu si hlavu nad tým, prečo a ako sa celá civilizácia z tejto oblasti vytratila. Ostali po nej len pôsobivé prázdne mestá, ktoré sa na tisícky rokov stratili. K tým ponurejším objavom v Mohenjo-daro patrí nález štyridsiatich štyroch kostier ľudí, ktorí podľa všetkého zahynuli v uliciach mesta počas nejakej násilnej udalosti. Čo ich zabilo, sa však zrejme nikdy nedozvieme. Staršiu teóriu, že mesto postihla obrovská záplava, už vedci zväčša vyvrátili. Niektorí odborníci sa však nazdávajú, že úpadok civilizácie mohla naštartovať alebo urýchliť zmena toku rieky Indus.
