Medzinárodné letisko Nikózia

V gréckej mytológii je Cyprus rodiskom Afrodity, bohyne lásky, krásy a plodnosti, ktorá sa údajne vynorila z rozbúrených morských vĺn neďaleko mesta Pafos. Pokojne by to mohla byť pravda, pretože tento ostrov v Stredozemnom mori na križovatke Západu a Východu a na spojnici Európy, Ázie a Afriky by ani nemohol byť očarujúcejší. Cyperské pobrežie, ktoré je viac ako 300 dní v roku zaliate slnkom, lemujú piesočné pláže, sú tu malebné hory, živicou voňajúce cédrové lesy, myrta, jablkové sady a vinice. Do krajiny sa vrylo 10 000 rokov histórie poznačenej dobývaním a konfliktmi, ale aj lesníctvom, ťažbou medi a prosperujúcim poľnohospodárstvom. K malebnému pôvabu ostrova tak prispievajú aj prehistorické ruiny, pozostatky grécko-rímskych chrámov a kúpeľov, byzantské kostoly a mozaiky, stredoveké hrady a obranné múry postavené Frankmi a Benátčanmi, osmanské mešity a britské imperiálne parky a záhrady, ktoré však zároveň signalizujú minulosť bohatú na krvavé incidenty, vysoké umenie a nízke geopolitické a náboženské intrigy. V roku 1974 sa Cyprus rozdelil na menšinový turecko-cyperský sever a väčšinový grécko-cyperský juh a toto rozdelenie pretrváva dodnes. V roku 2016 sa navyše severná turecká časť rozhodla, že sa vzdá miestneho letného času a synchronizuje sa s Tureckom, čo znamená, že každá časť ostrova funguje v inom časovom pásme, čo úplne odporuje ich geografickej blízkosti. Zo všetkých symbolov posledného turbulentného polstoročia na ostrove však azda najviac bije do očí letisko v Nikózii.

Letisko, ktorého počiatky siahajú do tridsiatych rokov 20. storočia, sa nachádza 8 km západne od hlavného mesta Cypru a počas druhej svetovej vojny ho využívalo spojenecké letectvo USA. Druhý dych chytilo na prelome štyridsiatych a päťdesiatych rokov 20. storočia, na vrchole éry prúdových lietadiel s trochu obmedzenými možnosťami komerčného cestovania do oblasti Stredozemného mora a ďalej. V roku 1960 získal Cyprus nezávislosť od Veľkej Británie, ktorá ostrov okupovala od roku 1878 a anektovala ho v roku 1914 na začiatku prvej svetovej vojny. Nasledujúce desaťročie bolo síce poznačené občasnými násilnými stretmi medzi súperiacimi gréckymi a tureckými komunitami, napriek tomu sa stal vyhľadávaným útočiskom atraktívnych a bohatých ľudí. Medzi slávne osobnosti, ktoré dovolenkovali na Cypre, patrili aj Brigitte Bardotová, Richard Burton a Elizabeth Taylorová. Ich mená prilákali na ostrov aj obyčajných smrteľníkov a v roku 1968 bol v Nikózii otvorený úplne nový letiskový terminál s automatickými dverami, luxusnými kioskami, obchodmi a reštauráciami, aby sa uspokojili potreby množstva nových zahraničných turistov. Cestovný ruch nepretržite rástol a do šiestich rokov od otvorenia letiska sa Nikózia chystala na jeho ďalšie rozšírenie s cieľom zvýšiť kapacitu z jedenástich na šestnásť lietadiel. V krajine však, žiaľ, nerástol iba počet návštevníkov. Stupňujúce sa etnické napätie napokon vyvrcholilo v júli 1974, keď grécki nacionalisti podporovaní vojenskou juntou uskutočnili prevrat proti cyperskej vláde a prezidentovi Makariosovi. Keď Turecko zareagovalo inváziou, na letisku zavládol chaos, pretože sa cudzinci aj letní dovolenkári snažili hromadne ujsť pred vznikajúcim konfliktom. S prebiehajúcimi bojmi všade naokolo sa napokon stali terčom bombardovania aj riadiaca veža a letiskové dráhy.

Mierovým silám OSN sa nakoniec podarilo vytvoriť medzi oboma bojujúcimi frakciami demilitarizovanú nárazníkovú zónu známu ako Zelená línia. Letisko Nikózia sa však ocitlo v jej strede. Odvtedy sa tu život zastavil – ostalo pozostatkom éry letectva sedemdesiatych rokov, ktorú charakterizovali tašky na kolieskach a nablýskané salóniky s občerstvením. Toto obdobie však poznačili aj obavy z únosov lietadiel, hrozby, ktorá bola témou mnohých vášnivých novinových článkov, znepokojujúcich rozhovorov pri večeri a hollywoodskych katastrofických filmov.

Zhrdzavené lietadlo spoločnosti Cyprus Airways Trident Sun jet, ktorého súčiastky v čase vrcholiaceho konfliktu použili na iné lietadlá, dodnes stojí na letiskovej ploche, akoby čakalo na svoje posledné miesto na odletovej dráhe. Pravdepodobnosť, že ešte niekedy vzlietne, je však, žiaľ, asi taká, ako pravdepodobnosť, že sa ostrov ešte niekedy zjednotí. Najmä potom, čo v októbri 2020 zvolili za prezidenta severného Cypru tvrdého pravicového politika Ersina Tatara, blízkeho spojenca tureckého prezidenta Recepa Tayyipa Erdogana, ktorý je odhodlaný zachovať status quo dvoch štátov.