Varoša je neprístupné územie. Na ceduliach pri plote z ostnatého drôtu si to prečítate v piatich rôznych jazykoch. Na tie miesta sa nechodí od tej doby, kedy tam jedného letného rána v roku 1974 zoskočili prví parašutisti.
Pred postupujúcim tureckým vojskom obyvatelia tohto prímorského grécko-cyperského mesta v panike utiekli – na sebe väčšinou typické vrecovité nohavice, v rukách narýchlo zbalené vaky s tým najnutnejším. Jedna matka držala v náruči novorodenca, ktoré to celé milosrdne prespalo. Staršia žena celá v čiernom pomaly krívala o palici, do toho sa ozývali občasné výstrely a dávky zo samopalov.
Utečenci za sebou nechali kvitnúce stredomorské letovisko, najlepšie pláže na celom Cypre, luxusné útočisko pre bohatých a slávnych. Nepriateľstvo medzi oboma ostrovnými národmi sa ťahalo celé roky, až vyvrcholilo štátnym prevratom podporovaným gréckou vojenskou vládou. A potom Turci odpovedali okupáciou severnej časti ostrova. Jedna strana hovorila o oslobodení, druhá o invázii.
Obyvatelia Varoša majú stále nádej, že sa raz vrátia domov. Počas uplynulých dekád sa obe strany cyperského konfliktu hádali o všetkom, v neposlednej rade o vlastníctve tunajšej pôdy. Podľa pozemkových kníh tunajšie územie pôvodne patrilo osmanským, teda tureckým dobročinným organizáciám. Keď sa ale v roku 1925 stal Cyprus britskou kolóniou, začali Briti parcely vo Varoša rozpredávať. Väčšinu ich kúpili grécki podnikatelia.
V súčasnej dobe je Varoša mestom duchov, prachom pokrytých okien do inej éry. Za plotmi s vývesnými štítmi sa pomaly rozpadajú opustené hotely. Steny obrastajú trnitými kríkmi, dlažba, po ktorej kedysi kráčala smotánka, prerastá tráva. Za veľkými výkladnými skriňami autosalónu smutno stoja modely z roku 1974, z rozbitých výloh obchodov sa pozerajú figuríny v oblečení, ktoré už dávno vyšlo z módy. A na zlatých plážach Varoša sa nikto neopaľuje.
