Ostrov North Sentinel

„Videli sme divochov, celkovo viac než päťdesiat osôb. Boli ozbrojení rôznymi podomácky vyrobenými primitívnymi zbraňami a k dispozícii mali dva alebo tri drevené člny. Obávame sa, že by sa po západe slnka mohli chcieť dostať na palubu. V takom prípade by si nikto z posádky nemohol byť istý životom.“

Túto poplašnú správu obdržala kancelária spoločnosti Regent Shipping Company v Hongkongu 5. augusta 1981. Pochádzala od kapitána nákladnej lode Primrose, ktorá smerovala Bengálskym zálivom do Austrálie. Loď narazila na útes a zostala nehybne zakliesnená asi 100 metrov od brehu pokrytého hustým lesným porastom.

Primrose mala tú smolu, že uviazla na plytčine v blízkosti posledného ostrova obývaného dodnes izolovane žijúcimi domorodcami, ktorí systematicky odmietajú kontakt s okolitým svetom. Celkovo ich tu žije niečo okolo stovky a o ich jazyku, náboženstve a zvykoch prakticky nič nevieme. Okolitý svet o nich hovorí ako o domorodcoch, niekedy aj ako o Sentinelanoch – podľa ostrova, ktorý obývajú.

North Sentinel má približne kruhový tvar s priemerom asi 7,5 kilometra a patrí do skupiny 361 Andamanských ostrovov, z ktorých väčšina je súčasťou indického zväzového teritória Andamany a Nikobary. Ostrov sa nachádza viac než 1 200 kilometrov východne od Indie.

Obavy kapitána nákladnej lode Primrose neboli neopodstatnené ani prehnané. Domorodí obyvatelia ostrova totiž návštevníkov tradične vítajú spŕškou šípov. V tomto prípade však bolo more príliš rozbúrené, takže domorodci sa nemohli dostať až k lodi a ich jednoduché neoperené šípy s dostrelom len 40 metrov padali do vody. Aj tak to však bolo pre posádku veľmi dlhých a nervóznych sedem dní, kým prileteli záchranné vrtuľníky a evakuovali ich z paluby stroskotanej lode.

Z výskumov DNA príbuzných kmeňov Andamanských ostrovov vyplýva, že predkovia tunajších domorodcov sa do tejto oblasti dostali približne pred 60 000 rokmi z Afriky. North Sentinel je posledným „nedobytným útočiskom“ tohto starobylého etnika. Ostrov nemá prirodzený prístav, je obklopený nepreskúmanými a zradnými útesmi a okolité more je navyše po väčšinu roka veľmi nepokojné. Pôsobí doslova ako pevnosť.

Všetky doterajšie pokusy o kontakt skončili rovnako – zúrivým útokom zo strany domorodcov. V roku 1974 sa istý filmový režisér pokúsil na brehu ostrova zanechať dary – nádoby, hračky a živé prasa – ktorými si chcel domorodcov nakloniť. Namiesto vďaky si však odniesol šíp zabodnutý v nohe.

Na prelome 80. a 90. rokov 20. storočia sa o kontakt s domorodcami začali pokúšať aj indické úrady. Ich zástupcovia, často v sprievode antropológov a ďalších odborníkov, nechávali na brehoch rôzne dary, no úsilie dlho neprinášalo výsledky. Po sérii opatrných a neúspešných pokusov však napokon predsa len prišiel zlom.

8. januára 1991 sa na titulnej strane andamanského denníka The Daily Telegrams objavil článok s titulkom PRVÝ PRIATEĽSKÝ KONTAKT S OBYVATEĽMI OSTROVA NORTH SENTINEL. Autor v ňom opisoval výpravu ďalšej skupiny, ktorá na brehu ako zvyčajne zanechala vrecia s darmi – tentoraz kokosové orechy. Potom rýchlo nasadla do motorového člna, odplávala kúsok od ostrova a čakala, čo sa stane.

Najprv panoval na pláži pokoj, no potom sa k nesmiernemu prekvapeniu všetkých členov výpravy z lesa vynorilo niekoľko domorodcov. Prezreli si orechy a odniesli si ich so sebou. Samo o sebe by to ešte nebolo nič výnimočné, no prekvapivé bolo, že prišli neozbrojení.

Keď sa členovia indickej výpravy opäť priblížili k brehu, zistili, že tam na nich čaká viac než dvadsať domorodcov. Zároveň si všimli drobný, no nesmierne významný detail: jedna z mladých žien pristúpila k mužovi s napnutým lukom a pokojne ho gestom prinútila, aby ho sklonil. Muž luk skutočne odložil a dokonca ho zahrabal do piesku.

Vedúci indického odboru pre starostlivosť o domorodé kmene to považoval za mimoriadne dobré znamenie a rozhodol sa pre ďalší krok. Prikázal, aby čln priplával bližšie k brehu, odkiaľ posádka domorodcom hodila ďalšie kokosové orechy. Zdalo sa, že dary prijali.

Jediným človekom, ktorý môže tvrdiť, že o obyvateľoch ostrova North Sentinel vie aspoň niečo málo, je indický antropológ T. N. Pandit. Ten v roku 1993 v rozhovore pre andamanské noviny k správaniu domorodcov poznamenal: „Hoci pravdepodobne nemajú náčelníka, nejakým spôsobom zrejme dospeli k záveru, že by nás mohli prijať ako priateľov. Čo ich k tomu viedlo, samozrejme, nevieme.“

Nadväzovanie kontaktov však nemalo dlhé trvanie. V roku 1996 boli výpravy k ostrovu ukončené a odvtedy majú domorodí obyvatelia od okolitého sveta pokoj. Rozhodnutie indických úradov, ktoré dospeli k názoru, že najlepšie bude zabezpečiť ostrovanom pokoj, podporili skúsenosti s kontaktom s iným izolovaným a kedysi veľmi nepriateľským andamanským kmeňom Jarawa.

Takzvaná „jarawská kríza“ začala koncom roka 1997, keď domorodci po prvý raz na podnet vedcov a úradov vyšli z džungle. Okamžite sa však objavili vážne problémy. Jarawovia svojou nahotou pohoršovali miestnych obyvateľov a navyše ich „bezostyšne okrádali“. Stali sa obeťami sexuálnych útokov a niektorí ochoreli na osýpky – chorobu, proti ktorej nemali žiadnu imunitu. Dnes osýpky ohrozujú celý kmeň a hrozí mu vyhynutie.

Úrady rýchlo pochopili, že pokusy o kontakt s izolovanými domorodými kmeňmi môžu napáchať viac škody než úžitku, a rozumne od nich ustúpili.

Stephen Corry, riaditeľ nadácie Survival zameranej na ochranu domorodých obyvateľov, v roku 2007 uviedol, že na svete stále existuje 107 „viac-menej izolovaných kmeňov bez kontaktu s okolím“. A dodal:
„Žijú v izolácii, pretože o žiadny kontakt nestoja, a podľa mňa je to z ich strany rozumné.“

Väčšina ľudí má tendenciu hľadať izolované kmene v amazonskej džungli, no bezmála polovica doteraz neznámych komunít žije v oblasti Západnej Papuy. Mnohé tamojšie kmene sú neustále na úteku pred vojakmi a indonézskymi osadníkmi, ktorí Západnú Papuu vnímajú ako svoju kolóniu. Ak by sa títo domorodci dostali do trvalého kontaktu s okolitým svetom, čelili by mnohým nebezpečenstvám – od straty kultúrnej identity až po hrozbu smrteľných chorôb či násilných útokov zo strany vojakov a osadníkov.

Niektoré izolované kmene sa už dnes stávajú objektom turistickej zvedavosti. Zahraniční návštevníci smerujúci do Západnej Papuy si môžu vybrať z množstva aktivít – vrátane stretnutí s domorodcami, samozrejme za príslušný poplatok. Organizátori vedú turistov hlboko do džungle, kde sa môžu voľne pohybovať medzi „primitívnymi domorodcami žijúcimi bez kontaktu s okolitým svetom“.

Istý novinár BBC v roku 2006 požiadal vedúceho jednej z takýchto výprav o rozhovor a spýtal sa ho, či považuje takýto brutálny zásah do života domorodcov za morálne ospravedlniteľný. Odpoveď znela áno – vraj „každý má právo vidieť, kto všetko na ostrove žije“. Vzhľadom na tragické následky mnohých podobných pokusov o kontakt pôsobí takáto odpoveď až groteskne.

Nikto nevie, či majú domorodci z ostrova North Sentinel vôbec povedomie o ďalších „nekontaktovaných“ obyvateľoch ostatných Andamanských ostrovov. Dnes tvoria približne jedno percento populácie Andamanských ostrovov a názvy jednotlivých kmeňov väčšine ľudí vôbec nič nehovoria: Aka-Bea, Akar-Bale, A-Pucikwar, Aka-Kol, Aka-Kede, Oko-Juwoi, Aka-Jeru, Aka-Kora, Aka-Cari, Aka-Bo.

Že sentinelanskí domorodci o kontakt s cudzincami skutočne nestoja, sa opäť potvrdilo v roku 2006, keď zabili dvoch rybárov loviacich v blízkosti ostrova. Sunder Raj a Pandit Tiwari zakotvili spolu s ďalšími rybármi kúsok od brehu a uložili sa na spánok. Počas noci sa však ich čln uvoľnil a prúdy ho zaniesli k brehu. Ich druhovia si to všimli a snažili sa ich zobudiť, no nedočkali sa odpovede – neskôr sa objavili informácie, že rybári boli pravdepodobne opití. Rozšírili sa dokonca fámy, že ich domorodci zjedli.

Keď sa však nad ostrov vydal indický vrtuľník, posádka pri pátraní po telách zistila, že skutočnosť je oveľa prozaickejšia. Vzdušný vír od vrtúľ odkryl v piesku dva plytké hroby s telami zabitých rybárov. Domorodci po celý čas vrtuľník sledovali a neustále naň strieľali z lukov, takže nebolo možné pristáť a telá odviezť. Vrchný veliteľ polície Andamanských ostrovov neskôr prisľúbil, že „keď sa domorodci presunú na opačný koniec ostrova, policajti sa nepozorovane dostanú na pláž a telá odvezú“. Dodnes však zostávajú v piesku.

Má vražda rybárov zostať nepotrestaná? Prečo sa nám – rovnako ako rodinám oboch zabitých mužov – zdá, že trestné stíhanie by nebolo aktom spravodlivosti? North Sentinel nie je súčasťou moderného sveta a jeho obyvatelia od nás nechcú vôbec nič – okrem toho, aby sme ich nechali žiť v pokoji.

Oficiálny vládny dokument s mierne pompéznym názvom Komplexný plán pre roky 1991 – 2021 zameraný na ochranu života a kultúry primitívnych kmeňov Andamanských a Nikobarských ostrovov, vydaný v roku 1990 v Port Blair – hlavnom meste súostrovia – pristupuje k tomuto problému veľmi rozumne. Jeho autori dospeli k záveru, že „obyvatelia ostrova North Sentinel netúžia po výdobytkoch modernej civilizácie“. A dodávajú: „Žiadajú len to, aby sme nenarúšali ich pokoj.“

Plán sa jednoznačne prikláňa k politike nezasahovania a kladie zásadnú otázku: „Čo dáva modernej spoločnosti právo zasahovať do života a zvykov úplne izolovaného domorodého kmeňa z ostrova North Sentinel? Prečo by sme mali jeho obyvateľom vnucovať naše ‚priateľstvo‘, keď oň zjavne nestoja a všetky pokusy o zblíženie rozhodne odmietajú?“

Preto žiadne „dary“, žiadne ďalšie hračky ani kokosy. Povolené sú len občasné monitorovacie výpravy, ktoré sa však podľa textu Komplexného plánu musia držať minimálne 50 metrov od brehu. A treba povedať, že toto nariadenie sa už viac než 15 rokov skutočne dodržiava. Správa Andamanských ostrovov na to dôsledne dohliada.

Raz v budúcnosti obyvatelia ostrova o svoj pokoj – a spolu s ním aj o kultúru a zvyky – nepochybne prídu. Neodvratne ich čaká osud všetkých ostatných izolovaných kmeňov. No zatiaľ je ostrov stále len a len ich.