Po viac ako 100 rokov bol ostrov Molokai nádherným väzením ľudí vylúčených zo spoločnosti. V roku 1865 havajský kráľ Kamehameha V. vydal zákon o prevencii šírenia lepry. V tej dobe sa choroba, ktorej sa taktiež hovorí Hansenova choroba, považovala za silne nákazlivú a nevyliečiteľnú. Osoby postihnuté leprou boli zo spoločnosti vyhostené, pretože sa verilo, že je choroba kvôli znetvoreniu nakazených božím trestom.
Zákon z roku 1865 povoľoval havajským policajtom zatknúť a vyhostiť všetkých, ktorí sú chorobou nakazení. Medzi rokmi 1866 – 1969 bolo cez 8 000 osôb prevezených do izolovanej kolónie Kalaupapa na severe ostrova Molokai. Väčšina prevezených osôb trpela leprou, niektorí však boli diagnostikovaní chybne. Všetci trávili svoje dni obklopení morom z jednej strany a 487 metrovými útesmi z druhej.
Nedostatok jedla a prístreškov bol pre prvú vlnu presídlených chorých obzvlášť ťažký. V roku 1873 priplával do Kalaupapy belgický kňaz Damien de Veuster. Nasledujúcich 16 rokov uľahčoval život ľudí v kolónií tím, že zaisťoval lekársku pomoc, stavbu domov a ošetroval chorých. Jeho súžitie s nakazenými sa mu stalo osudným, v roku 1889 zomrel na malomocenstvo vo veku 49 rokov.
Po zavedení sulfonových liekov v 40. rokoch 20. storočia už lepra nebola nákazlivá. Hoci nutená izolácia skončila v roku 1969, mnohí pacienti sa rozhodli v Kalaupapa zostať. Pár členov bývalej kolónie dodnes žije v historických budovách, medzi ktorých patrí i kino, komunitný dom a 14 cintorínov. Tieto miesta sú ponechané v pôvodnej podobe, aby návštevníci videli, v akých podmienka väzni v tomto raji na zemi kedysi žili.
