Siquijor je malá ostrovná provincia nevýslovnej krásy, ktorá sa nachádza v regióne Central Visayas na Filipínach. Okrem darov prírody je známa svojou mystikou a čarodejníckymi praktikami. Španieli, ktorí ostrov kolonizovali, ho nazvali Isla del Fuego (Ostrov ohňa) pre strašidelnú žiaru tisícov svetlušiek, ktoré sa roja medzi košatými stromami. Je známy aj ako ostrov čarodejníc a liečivý ostrov, čo odkazuje na šamanov a mangkukulamov (miestnych liečiteľov a liečiteľky), ktorí tu žijú a vykonávajú svoju prax.
Pôvod ostrova je opradený mýtmi: traduje sa, že veľká búrka a zemetrasenie otriasli samotnými morami a uprostred hromobitia a chaosu sa z hlbín vynoril ostrov Siquijor. Niektorí farmári objavili na svojej pôde obrovské mušle, čo podporuje teóriu, že ostrov mohol skutočne vzniknúť z morského dna.
Siquijor má turbulentnú minulosť. Kolonizovali ho Španieli, v rámci Parížskej mierovej zmluvy ho odstúpili Spojeným štátom americkým, počas druhej svetovej vojny ho okupovali Japonci a nakoniec v roku 1946 získal ako súčasť Filipín nezávislosť. Napriek pohnutej histórii sa ostrovu podarilo udržať rovnováhu medzi uctievaním starobylých domorodých duchovných praktík a novším katolicizmom, náboženstvom, ktoré priniesli španielski conquistadori.
Hoci sa čarodejníctvo vyskytuje na celých Filipínach, rituály a používaná terminológia sa v jednotlivých regiónoch líšia. Na ostrove Siquijor sa čarodejnícke činy – často označované súhrnným pojmom čierna mágia – netýkajú len liečiteľstva, pretože niektorí čarodejníci využívajú temné praktiky na to, aby škodili.
Typ čarodejníctva, ktorý sa vyskytuje na Filipínach, sa nazýva sympatetická mágia. Ide o vieru, že veci, ktoré sa navzájom podobajú, sú aj nejako previazané, a funguje na princípoch napodobňovania alebo zhody. Pri rituáloch napodobňovania sa využívajú človekom vyrobené predmety (fetiše) podobné osobe, ktorej život chcete ovplyvniť – najčastejším príkladom je bábika s výzorom toho, komu chcete ublížiť. Ak sa bábika prepichne špendlíkom, to isté by sa malo stať aj obeti. Rituály využívajúce zhodu si vyžadujú prirodzene sa vyskytujúci predmet s podobou toho, čo chcete vyliečiť alebo poškodiť – napríklad vlašské orechy sa môžu použiť na liečbu mozgových ochorení, pretože majú podobný tvar, alebo žltá miazga zo stromov môže liečiť žltačku, pretože obe majú rovnakú farbu.
Čarodejníctvo praktizované na Filipínach sa v tagalčine, jednom z miestnych dialektov, zvyčajne označuje ako kulam. Mnoho rôznych typov čarodejníkov, liečiteľov, bosorákov, a dokonca aj „upírov“ má rôzne pomenovania v závíslosti od toho, kde na Filipínach sa nachádzate a s akou etnickou skupinou hovoríte. Na úbočí hory Siquijor mananambalovia využívajú bylinky a elixíry na liečenie rôznych ochorení. Môžu pri tom používať aj hilot, tradičnú masáž trením, alebo praktiku bielej mágie známu ako bolo-bolo, pri ktorej liečiteľ údajne zbavuje človeka zlých duchov tým, že cez bambusovú slamku, ktorou mu prechádza po tele, potom fúka do pohára s vodou obsahujúcou liečivý kameň. Keď sa voda zakalí, znamená to vraj, že sa z človeka vyťahujú toxíny alebo temní duchovia, a keď sa voda vyčistí, považuje sa za uzdraveného. Mambabarang je typ čarodejnice alebo čarodejníka, ktorý pri svojich rituáloch používa hmyz a často sa snaží iba škodiť. Je tu však rozšírené presvedčenie, že čierna mágia nevinnému človeku uškodiť nemôže, takže ak kúzlo alebo rituál funguje, je to preto, že osoba, na ktorú bolo zoslané, je vinná. Čarodejníci nezriedka používajú prameň vlasov zamýšľanej obete a priviažu ho k červovi alebo chrobákovi, ktorý funguje ako magický kanál. Hmyzu ublížia zvyčajne tak, že ho prepichnú ihlou, a obeť takisto okamžite pocíti prepichnutie. Agresívnejšia forma rituálu si vyžaduje veľký počet hmyzu, ktorý sa často drží v dlhom dutom kuse bambusu a kŕmi koreňom zázvoru. Následne sa počas rituálu založeného na modlitbe mambabarang dáva hmyzu pokyn, aby obeti ublížil, a potom ho vypustí. Hmyz sa dostane do obete cez niektorý otvor, napríklad cez ucho alebo ústa, a spôsobí problém týkajúci sa tejto oblasti, napríklad silnú bolesť ucha. Výsledná choroba sa údajne nedá vyliečiť bežnou alebo modernou medicínou a kúzlo sa odhalí až vtedy, keď obeť zomrie a hmyz vylezie z tela.
Ďalším, ešte zvláštnejším druhom čarodejníkov sú takzvaní aswangovia, tvory meniace podobu v závislosti od spôsobu, akým môžu na človeka zaútočiť. Sú to zdanlivo nadprirodzené bytosti, ktoré sú na počiatku ľuďmi. Keď si vyvinú silnejšie čarodejnícke schopnosti a naučia sa meniť tvar, dokážu si túto moc udržať, len ak sa živia krvou, mäsom a orgánmi. Tento druh entít na Filipínach nazývajú rôznymi menami v závislosti od ich podoby, pričom západné systémy majú tendenciu používať pojem aswang, ktorým zovšeobecnene označujú viacero mytologických bytostí s vampírskymi prvkami vo filipínskom folklóre. Nesprávne sa sem môže radiť aj manananggal (lietajúce torzo s tesákmi a netopierími krídlami) alebo sigbin (druh vlkolaka), ale v skutočnosti ide o úplne samostatné entity. Nielenže sa výrazne líšia vo svojej fylogenéze, ale navyše nie vždy priamo súvisia s čarodejníctvom. Môžete sa tiež stretnúť s výrazom ongo, ktorý sa často zamieňa s aswangom, hoci jeho vznik a druh obživy sa líšia a odrážajú kultúrne presvedčenie tej oblasti Filipín, v ktorej sa objavuje. Ako tieto tvory vznikajú? Nuž, niektorí veria, že sa buď narodia rodičom, ktorí sú aswangovia, alebo zdedia tento stav prostredníctvom nadprirodzeného prenosu známeho ako salab. Môže ísť o konzumáciu jedla, do ktorého aswang pridal telesné sekréty, alebo o jednoduchý prenos sily prostredníctvom dotyku na smrteľnej posteli. Iní, napríklad americký profesor Frank Lynch, ktorý o aswangoch písal v roku 1949, sú toho názoru, že sa premieňajú vtieraním magického oleja do kože.
Niektorí čarodejníci známi ako usikanovia nepotrebujú na zaklínanie hmyz ani podobizne. Namiesto toho môžu spôsobiť škodu alebo uzdravenie svojimi slovami. Ich sila dokáže údajne ovplyvňovať nielen ľudí, ale aj rastliny a predmety. Povráva sa tiež, že ani si nemusia uvedomovať, akou mocou vlastne disponujú. Poverčivý strach z tejto moci má za následok, že ľudia sú pri prijímaní komplimentu od cudzích opatrní a bezprostredne po jeho prijatí vyslovia frázu „Pwera Buyag“, aby zabránili možným nadprirodzeným účinkom. Na rozdiel od iných druhov čarodejníkov alebo čarodejníc, ktoré sa vyskytujú na Filipínach, usikanovia nezískavajú svoje schopnosti od ostatných, skôr sa s nimi rodia. Niektorí hovoria, že usikanov možno identifikovať podľa ich nezvyčajne tmavého jazyka, iní veria, že sa ako deti rodia so všetkými zubami.
Keďže nie všetci praktizujú čarodejníctvo s úmyslom ublížiť, miestni tradiční liečitelia zo Siquijoru počas liečiteľského festivalu na ostrove hrdo prezentujú pozitívne aspekty svojej kultúry. Predá sa tu vždy množstvo elixírov a byliniek, pričom zber ingrediencií na ich výrobu sa považuje za najposvätnejší aspekt tohto procesu. Festival sa začína na Zelený štvrtok a trvá do Bielej soboty (katolicizmus sa tu mieša s tradičnou vierou). Liečitelia veria, že sa po ostrove potulujú duchovia, a preto je vždy nevyhnutné vykonať krátky rituál, ktorý duchov upozorní, že niekto príde do ich ríše zbierať bylinky alebo iné predmety. Najčastejšie sa povie „tabi-tabi po“, čo v podstate znamená „prepáčte“.
Jedným z najposvätnejších predmetov, ktoré sa zbierajú, sú kokosové orechy, a to pre všestranné využitie ich oleja. Na ich zber sa musí čarodejník vydať na východnú stranu ostrova a nájsť strom, na ktorom rastie len jeden kokosový orech obrátený k slnku. Ten treba odtrhnúť a opatrne zniesť na zem. Najvyhľadávanejším produktom, pre ktorý mnohí cestujú na ostrov, je nápoj lásky známy ako gayuma, vyrábaný len raz ročne počas tohto posvätného liečiteľského festivalu. O tomto elixíre siquijorských čarodejníkov sa povráva, že je najnebezpečnejší, pretože ak sa použije nesprávne, môže vyvolať nenávisť a hnev nielen u toho, kto ho požije, ale aj u toho, kto ho vyrobil.
Mnohé aspekty rituálov vykonávaných na ostrove sú generačné, napríklad kameň používaný pri rituáli bulo-bulo sa požehná obradmi a modlitbami a potom sa odovzdáva buď prostredníctvom rodinných vzťahov, alebo z jedného učiteľa týchto praktík na druhého. Uctievanie dedičstva tejto kultúry a predkov je kľúčom k pochopeniu života na ostrove.
