Priehrada Vajont

V čase svojho vzniku bola priehrada Vajont najvyššou na svete. Približne 260 netrov vysoká priehrada bola postavená koncom 50. rokov 20. storočia s cieľom podporiť povojnové hospodárstvo Talianska a predstavovala impozantný technický úspech. Jej počiatočná sláva sa však o niekoľko rokov neskôr tragicky zmenila počas jednej z najhorších antropogénnych environmentálnych katastrof svojej doby.

Dňa 9. októbra 1963 o 22.39 h sa z vrcholu Monte Toc zrútilo viac ako 260 miliónov m³ horniny rýchlosťou až 110 kilometrov za hodinu. Sutiny sa zosunuli do vodnej nádrže priehrady a vytvorili obrovskú vlnu. Toto megatsunami spôsobilo prudký vzostup vody do katastrofických rozmerov. Prevalila sa cez hrádzu, zničila niekoľko dedín v údolí a zabila približne 2 000 ľudí. Zahynuli celé rodiny. Najväčšia dedina Longarone bola zasiahnutá najviac.

Prekvapivo, priehrada zostala väčšinou nepoškodená, napriek tomu, že vlna pred sebou tlačila vzduchovú kapsu, ktorá mala dvakrát väčšiu silu ako výbuch hirošimskej bomby. Kolosálna stavba sa stále týčila nad krajinou, hoci údolie pod ňou sa zmenšilo na pás bahnitých trosiek. Niekoľko preživších bolo presídlených do iných dedín.

Po katastrofe boli vláda a inžinieri, ktorí stáli za výstavbou priehrady, ostro kritizovaní za to, že vôbec postavili túto priehradu. Miestni obyvatelia, ktorí už vedeli o seizmických posunoch a geologickej nestabilite regiónu, varovali pred možnými katastrofami.

Teraz hrádza stojí ako zvláštny pamätník tragédie. Dediny boli znovu postavené a príroda roky pomaly zahladzuje a zaceľuje jazvy, ktoré povodeň zanechala na krajine po sebe. Niektorí preživší, ktorí zostali v oblasti, považujú priehradu za spôsob, ako zachovať odkaz svojich stratených blízkych a zabezpečiť, aby sa na ničivú katastrofu nikdy nezabudlo.