Na južnom pobreží Barbadosu stále hrdzavie približne 36 metrov dlhá hlaveň jedného z najambicióznejších experimentov vesmírneho veku. Projekt HARP chcel dostať vedecké prístroje do horných častí atmosféry a neskôr možno aj malé družice na obežnú dráhu. Namiesto rakety na to používal obrovské námorné delo namierené takmer kolmo k oblohe. V 60. rokoch z neho vedci vypálili stovky experimentálnych projektilov a jeden z príbuzných kanónov poslal strelu približne 180 kilometrov nad Zem.
HARP znamená High Altitude Research Project. Za programom stáli vedci z McGill University v Montreale s materiálnou podporou americkej armády a jeho najvýraznejšou postavou bol kanadský balistický inžinier Gerald Bull. McGill uvádza, že projekt sa začal v roku 1961 a vyvíjal 16-palcový delostrelecký systém schopný vystreľovať projektily a raketové nosiče do veľkých výšok. Konečným cieľom bolo overiť, či by sa takýmto spôsobom dal lacnejšie dopraviť náklad až na obežnú dráhu.
Barbados sa na podobný experiment hodil takmer dokonale. Ostrov leží približne na 13. stupni severnej zemepisnej šírky a smerom od plánovaného stanoviska pokračuje tisíce kilometrov Atlantiku, takže experimentálne projektily mohli bezpečne dopadať do mora. Miestny Barbados Pocket Guide zároveň pripomína, že McGill už na ostrove prevádzkovala meteorologickú stanicu a mala vybudované kontakty s barbadoskou vládou. Gerald Bull sa dohodol s premiérom Errolom Barrowom a v roku 1962 sa začalo budovať odpaľovacie stanovisko pri Foul Bay v oblasti St. Philip.
Samotné delo pochádzalo z amerických zásob a pôvodne išlo o 16-palcovú hlaveň typu používaného na bojových lodiach. Na Barbados ju nebolo možné vyložiť priamo pri stanovisku, pretože tamojšie pobrežie bolo príliš drsné. Obrovský kus ocele preto dostali na pevninu približne jedenásť kilometrov ďalej a k budúcej základni ho presúvali po provizórnej železnici. Na stavbe a presune techniky pracovali stovky Barbadošanov. Postupne pribudli dielne, sklady výbušnín, radar, telemetria a ďalšie zariadenia, takže na pobreží vznikol malý experimentálny kozmodróm postavený okolo kanóna.
Prvé skúšobné výstrely prišli v januári 1963. Delo stálo takmer zvislo a strieľalo špeciálne projektily s menom Martlet. Názov odkazoval na malé vtáky v znaku McGill University. Projektil sedel v hlavni v ochrannom obale nazývanom sabot, ktorý sa po výstrele oddelil. Martlet potom pokračoval sám rýchlosťou presahujúcou kilometer za sekundu. Pri výstrele zároveň dostával náklad zrýchlenie dosahujúce tisíce až približne desaťtisíc násobkov gravitačného zrýchlenia, takže cesta týmto spôsobom mala od začiatku jednu pomerne zásadnú nevýhodu: človek by ju neprežil.
Vedcom to veľmi neprekážalo. HARP bol určený najmä pre prístroje. Martlety niesli telemetriu, materiál na sledovanie vetrov vo veľkých výškach a ďalšie experimentálne náklady. McGillský záznam z novembra 1965 je v tomto smere krásne konkrétny: počas jedinej série vypálili za trinásť dní 27 projektilov. Pätnásť z nich uvoľňovalo materiál na meranie vetra, jeden niesol cézium pre ionosférický experiment a ďalšie skúšali telemetriu či systém autodeštrukcie. Získali pritom údaje o vetre vo výškach približne 91 až 138 kilometrov. Od januára 1963 do konca roku 1965 vypálil barbadoský kanón celkovo 170 rán.
A tu vzniká drobná jazyková pasca, ktorá žije dodnes. HARP sa veľmi často pletie s HAARP. Ide o dva rozdielne projekty. HAARP znamená High-frequency Active Auroral Research Program a jeho výskumné zariadenie stojí v Gakone na Aljaške. Používa pole 180 vysokofrekvenčných antén na experimenty s ionosférou. Práve HAARP sa objavuje pri internetových debatách a vyhľadávaniach o ovplyvňovaní počasia, zemetraseniach či kontrole mysle. Prevádzkovateľ zariadenia, University of Alaska Fairbanks, tieto tvrdenia rieši dokonca priamo vo svojich FAQ; pri počasí vysvetľuje, že vysielané rádiové vlny neinteragujú s troposférou a stratosférou, kde vzniká počasie.
HARP na Barbadose medzitým robil niečo oveľa mechanickejšie. Vystrelil kus techniky z dela takou silou, aby sa dostal desiatky kilometrov nad ostrov. Už v júni 1963 dosiahol Martlet približne 92 kilometrov a vytvoril vtedajší rekord pre projektil vystrelený z dela. Program následne skúšal aj kombináciu kanóna a raketového pohonu. Gerald Bull a jeho kolegovia počítali s ďalšími verziami Martletov schopnými po opustení hlavne zapáliť vlastný raketový motor. Teoretické práce z roku 1966 už otvorene rozoberali možnosti vysokých letov, návratu do atmosféry aj dopravenia nákladu na obežnú dráhu.
Najväčší výstrel celej koncepcie prišiel 18. novembra 1966 v americkej Yume. HARP kanón navrhnutý Bullom vystrelil Martlet do výšky približne 180 kilometrov. NASA vo svojom historickom materiáli uvádza tento výkon ako svetový výškový rekord pre projektil vystrelený z dela. Vo výške 180 kilometrov je človek už dávno nad Kármánovou hranicou, tradične položenou na 100 kilometroch. Gerald Bull teda svoju predstavu o vesmírnom kanóne aspoň v jednom veľmi doslovnom zmysle splnil.
Na samotnom Barbadose zanechávali experimenty aj oveľa prízemnejšie stopy. Výstrely bolo podľa miestnych záznamov cítiť a počuť na veľkú vzdialenosť a obyvatelia okolia sa sťažovali na praskliny v domoch a vibrácie pripomínajúce slabé zemetrasenie. Projekt tak dostal ostrov do vesmírneho výskumu spôsobom, ktorý sa dal doslova pocítiť pod nohami.
HARP však potreboval ďalšie financovanie a politickú podporu práve v čase, keď sa americké priority menili. McGill uvádza, že program skončil v polovici 60. rokov skôr, než sa podarilo dosiahnuť jeho hlavný cieľ a vystreliť vlastný nosič na obežnú dráhu. Barbadianské pracovisko postupne prestalo fungovať a veľké delo zostalo pri pobreží.
Gerald Bull tým s obrovskými kanónmi neskončil. Po HARP pokračoval vo vývoji delostreleckých systémov a o desaťročia neskôr sa dostal až k Saddámovi Husajnovi. Pre Irak pracoval na projekte Babylon, ktorého najväčší plánovaný kanón mal mať kaliber okolo jedného metra a hlaveň dlhú viac než 150 metrov. Bull tvrdil, že podobný systém by mohol vypúšťať satelity, vojenský potenciál takejto technológie bol rovnako zrejmý. V marci 1990 ho pred bytom v Bruseli zavraždili. Páchateľ nebol oficiálne identifikovaný a samotný superkanón sa nikdy nedokončil.
Na Barbadose zostala jeho omnoho staršia oceľová príšera. Dlhá hlaveň dnes hrdzavie v tráve pri bývalom pracovisku HARP a zblízka pôsobí skôr ako gigantické priemyselné potrubie, ktoré niekto zabudol odpratať. Barbadoské zdroje stále uvádzajú zvyšky projektu ako súčasť vojenskej histórie ostrova; niektoré artefakty HARP sa nachádzajú aj v oblasti historického Garrisonu. Samotný Paragon leží pri vojenskom území, takže možnosti prístupu treba pred návštevou overiť.
