Väzenská cela Ludgera Sylbarise

Pohľad do kamennej cely bez okien, v ktorej bol držaný Ludger Sylbari, v tebe možno vyvolá súcim, potom ale zistíš, že my

7. mája 1902 bol mestský problémový obyvateľ zavretý do tejto cely pre jedného potom, čo ho strážnici chytili opitého pri výtržnictve. Nasledujúceho dňa vybuchla sopka Mount Pelée ležiaca na sever kúsok od St. Pierre. Počas pár minút St. Pierre zahalil mrak horúceho plynu a prachu a v meste behom okamžiku uhorelo na 30 000 ľudí. Prežili len traja: obuvník, ktorý býval až na samom konci mesta, dievča, ktorá unikla na lodi a Ludger Sylbaris.

Sylbaris sa horúčave ani v cele celkom nevyhol. Tenkou škárou pod dverami do miestnosti vnikal horúci vzduch a prach. Aby sa muž ochránil, vyzliekol sa, pomočil šaty a tými upchal škáru pod dverami. O štyri dni neskôr ho záchranná výprava z celky vyslobodila.

Ako preživší najväčšej vulkanickej katastrofy 20. storočia sa Sylbaris rýchlo stal celebritou a dokonca precestoval svet s cirkusom Barnum & Bailey, v ktorom bol predstavovaný ako “jediná živá bytosť, ktorá prežila v Tichom meste smrti”. Bývalé kultúrne centrum Martiniku St. Pierre je dodnes malým mestečkom s ani nie 5 000 obyvateľmi.

Ďalší osamelí preživší

Juliane Koepcke

Na poludnie na Štedrý deň roku 1971 sa Jualiane Koepcke zúčastnila v Lime v Peru oslavy ukončenia strednej školy. Spoločne so svojou matkou, nemeckou ornitologičkou, nasadla dievčina na let číslo 508 spoločnosti LANSA smerom do Pucallpa na juhu Peru.

Let zvyčajne trvá medzi 50 a 60 minút. Po štyridsiatich minútach cesty do lietadla udrel blesk, ktorý zapálil palivo v jedné z nádrži, a lietadlo sa roztrieštilo.

Juliane Koepcke sa prebudila pod vlastným sedadlom uprostred pralesa o asi 20 hodín neskôr. S otrasom mozgu, zlomenou kľúčnou kosťou a červenými očami plných popraskaných žiliek sa celý deň prebúdzala a zasa upadala do bezvedomia.

Nakoniec sa jej podarilo postaviť. Jej prvá myšlienka viedla k matke, ale i keď ju hľadala celý deň, nenašla ju.

Miesto toho však v džungli narazila niektorých z 92 pasažierov lietadla, ktorí pri havárii zomreli.

Hoci nad sebou počula zvuk lietadiel pátrajúcich po preživších, nemala im o sebe ako dať vedieť. Keď si uvedomila, že sa bude musieť spoľahnúť len na seba, našla potok a vyrazila po prúde.

Po deviatich dňoch plávania a unášania prúdom konečne narazila na brehu na čln, od ktorého ju cestička doviedla do drevenej chatky.

Koepcke ležala vo vnútri obydlia, príliš vyčerpaná na to, aby sa mohla hýbať, keď zvonku započula hlasy.

Traja muži, ktorí ju našli, boli celkom šokovaní z toho, že pád lietadla, o ktorom počuli v rádiu, niekto prežil. Dali preživšej Juliane najesť, ošetrili jej rany a odviezli ju do najbližšej nemocnice.

Až o niekoľko dní neskôr sa záchranárom konečne podarilo vrak lietadla nájsť a potvrdiť, že Koepcke bola skutočne jedinou preživšou tejto leteckej katastrofy.

Randal McCloy

Skoro ráno 2. januára 2006 sa dvatsaťšesťročný Randal McCloy vrátil po novoročnej dovolenke do práce v uhoľnej bani v Západnej Virginií.

V 6:30 nastala vo vnútri bane v hĺbke 3 kilometrov obrovská explózia. Chodba zapečatená z dôvodu vysokého obsahu metánu sa zrútila a do okolitých tunelov sa uvoľnilo obrovské množstvo toxického metánu a oxidu uhoľnatého.

McCloy a jeho 12 kolegov sa pokúšalo vyjsť späť na povrch, cestu im však zatarasila suť z výbuchu. Každý zamestnanec mal u seba záchranný balíček, v ktorom bola pre každého bomba dýchateľného vzdruchu, ktorá vydrží hodinu. 4 z 13 však nefungovali. Muži si teda vytvorili improvizovaný stan z plastovej fólie zaťaženej uhlím.

Baníci sa striedali v zatĺkaní 4 kilového kovového klinca do steny tunela, aby dali záchranárom na povrchu vedieť, kde sa nachádzajú. Ich jedinou nádejou bolo, že zhora započujú podobné rany na znamenie, že o nich niekto vie. Nikto však neprišiel. Hasiči mohli so záchranou misiou kvôli vysokému metánu v vzduchu začať až po dlhých 12 hodinách.

4 a pol hodiny po výbuchu boli baníci zoslabnutí a dezorientovaní kvôli otrave oxidu uhoľnatým. Uchýlili sa k modlitbám a postupne písali dopisy na rozlúčku svojim rodin8m. 51 ročný Junior Toler, ktorý v doloch pracoval 32 rokov, svojej žene napísal: “Povedz všetkým, že sa stretneme na druhej strane. Milujem ťa. Nie je to zlá smrť, jednoducho len zaspím.”

Jeden po druhom postupne strácali vedomie. 41 hodín po výbuchu sa k nim konečne dostala pomoc. Záchranári našli McCloya polomŕtveho pod telom jedného zo svojich kolegov.

Jeden z hasičov pomocou vysielačky nahlásil záchranárom na povrchu aká je situácia. Kvôli veľkej vzdialenosti bol však signál slabý a došlo k veľkému nedorozumeniu: Média a rodiny uväznených baníkov, ktorí sa zišli u miestneho kostola počuli, že všetci prežili. Nasledovali tri hodiny spevu a osláv, než sa k nim konečne doniesla smutná pravda.

McCloy strávil celé týždne v kóme, zatiaľ čo bol podrobený hyperbarickej kyslíkovej terapii. S prepadnutými pľúcami, poškodeným mozgom, ľadvinami, pečienkou nemal takmer žiadne vyhliadky. Po mesiacoch rehabilitácie však mohol McCloy znovu hovoriť, chodiť a konečne sa i vrátiť domov.

Vesna Vulović

Vesna Vulović si vôbec nepamätá, čo sa 26. januára 1972 prihodilo.

Onoho popoludnia nastúpila 22 ročná srbská letuška v Štockholme na palubu lietadla spoločnosti JAT Yugoslav Airways, číslo letu 367 do Belehradu s medzipristátím v Kodani. Nemala ten deň pracovať, zamestnávateľ si ju splietol s inou Vesnou, chcela sa však pozrieť do Dánska a niečo si privyrobiť.

Let zo Štockholmu do Kodane prebehol bez problémov. Potom však prišiel dvojhodinový let do Belehradu. 40 minút po vzlietnutí lietadlo explodovalo. Zomrelo v ňom 27 osôb a prežila len jediná: Vesna Vulović.

Vulović padala z výšky 10 159 metrov, čo si vyslúžilo zápis v Guinessovej knihe rekordov ako najdlhší pád bez použitia padáku. Trup lietadla dopadol do čeckej obce Srbská Kamenice v Ústeckém kraji.

Bývala zdravotná sestra z druhej svetovej vojny Vulović bola zakliesnená pod jedálnym stolíkom v prostrednej časti lietadla. Utrpela pohmoždenie lebky, tri zlomené stavce a zlomila si obe nohy, dočasne bola na spodnej časti tela ochrnutá.

O tri dni neskôr sa Vulović prebrala z kómy, bez jedinej spomienky na let, či jeho pád a s prekvapením si správu prečítala v novinách. Bolo to 10 mesiacov pred tím, ako bola opäť schopná chodiť.

Oficiálnym dôvodom výbuchu lietadla bola bomba, ktorú na palubu uložili členovia chorvátskej teroristickej organizácie Ustaša. V roku 2009 však vyšetrovanie spochybnil novinár Pavel Thelner a jeho dvaja nemeckí kolegovia na základe novo získaných dokumentov. Ich tvrdenie, že lietadlo zostrelila československá armáda, ktorá si ich splietla s nepriateľským lietadlom, Vulović popiera.