Pri ústí rieky Gallegos, pár kilometrov od priemyselného prístavu Punta Loyola, trčí z plytkej vody hrdzavý trup. Nie je to miesto, kam by sa chodilo „pozerať pamiatky“; skôr bod na okraji mapy, ktorý si človek všimne až vtedy, keď spomalí.
SV Marjory Glen bola postavená v Škótsku v roku 1892. Železný trup a plachtový pohon ju vtedy radili medzi technicky pokrokové lode, hoci dnes to znie protichodne. Prevádzková realita bola jednoduchá: previezť náklad a prežiť plavbu.
9. septembra 1911 sa na palube rozhorel požiar. Loď viezla viac než 1 800 ton uhlia, čo je detail, ktorý vysvetľuje rýchlosť, s akou sa situácia vymkla kontrole. Posádka sa ešte pokúšala hasiť, no napokon loď opustila a vylodila sa priamo na pobreží. Marjory Glen zostala tam, kde ju dnes vidno pri odlive.
O sedemdesiat rokov neskôr dostal vrak druhú, nečakanú rolu. Počas vojny o Falklandy v roku 1982 ho argentínski piloti používali ako cvičný terč. Na oboch bokoch trupu sú dodnes jasné vstupné a výstupné otvory po projektiloch. Cvičilo sa aj lietanie extrémne nízko – hovorí sa o päťmetrovej výške nad hladinou – aby lietadlá nezchytili britské námorné radary.
Miestni sem chodia počas jasných dní. Nie kvôli histórii, skôr kvôli vetru od mora a vtákom, ktoré sa držia plytčín. Vrak je pritom stále prítomný, bez vysvetľujúcich tabúľ.
