Zrúcaniny chrámov v Angkor

V juhovýchodnej Ázii, na priesečníku indickej a čínskej civilizácie, sa na území dnešnej Kambodže v 5. – 6. storočí rozvinula prvá samostatná civilizácia. Khméri boli praobyvateľmi centrálnych území, od nich juhovýchodne sídlili Čamovia, severne vietnamské a thajské národy. Khméri vytvorili svoje prvé samostatné kráľovstvo v 9. storočí n. l., ktoré v čase svojho rozkvetu, v čase panovania Džajavarmana VII. (1181 – 1218) zahŕňalo dnešnú Kambodžu, Laos, južnú časť Thajska a deltu rieky Mekong. Khmérsky štát – podobne ako ostatné staroveké vysoko rozvinuté kultúru – bol postavený na zavlažovanom poľnohospodárstve. Toto predurčilo nielen spoločnosť a štátne zariadenie, ale aj základné náboženské predstavy. Na miestne mýty a starobylé náboženstvo sa časom usadil hinduizmus, neskôr budhizmus, čo malo za následok zvláštne náboženské cítenie. Na čele štátu stál kráľ, ktorého považovali za potomka bohov, preto ho ako boha aj uctievali. Vedúcu vrstvu spoločnosti tvorila veľmi úzka skupina kňazov. Jedinou úlohou ľudu, ktorý tvoril najväčšiu časť spoločnosti, bola služba kráľovi a vedúcej vrstve štátu. Základom štátne zriadeného poľnohospodárstva bola regulácia riek a budovanie kanalizačného systému a obrovských vodných nádrží. Následkom plánovaného hospodárstva mali veľké prebytky ryže, ktorú exportovali. Obrovské zisky pochádzajúce z obchodov obrátili na stavbu monumentálnych štátnych budov.

Prvý štátom bolo aj z čínskych kroník známe kráľovstvo Funan, ktoré najprv dobyli Khméri, neskôr sa Khméri dostali do područia kráľovstva Srividžaja zo Sumatry. Khmérski princovia teda vyrastali na kráľovskom dvore na Sumatre. Džajavarman II. (802 – 850 n. l.) sa vrátil do svojej vlasti a znova získal jej nezávislosť. Pod jeho vládou sa začal šíriť hinduizmus. Džajavarman II. aj jeho následník si založil vlastné hlavné mestá, ktoré neskôr stratili svoj význam. Angkor založil Jašóvarman I (889 – 900) na severnej časti obrovského Tonle Sabu (Veľkého jazera). Počas svojej histórie sa aj toto hlavné mesto vyľudnilo, nepriateľ ho zbúral, ale viackrát ho postavili znova. Mesto malo obrovskú rozlohu. Veľkosť dodnes sprístupnených území prevyšuje dvesto štvorcových kilometrov, ale podľa jednotlivých odhadov mohol byť Angkor aj päťkrát väčší. Príčinou zániku mohlo byť aj to, že len niektoré časti mestského múru a chrámy boli postavené z pieskovca a tehál, paláce, verejné a obytné budovy stavali – pre dobrý prísun tohto materiálu – z dreva. Tak si dodnes môžeme prezrieť len ruiny chrámov, ktoré už očistili od rastlinstva.

Zlatý čas Khmérskej ríše spadá do obdobia panovania kráľa Džajavarmana VII. Kráľ nielen pokoril Čamov, stáročných nepriateľov Khmérov, ale zničil aj ich ríšu a obsadil veľkú časť ich území. Na pamiatku jeho víťazstva južne od Angkor Vat postavil nové hlavné mesto Angkorthom (znamená veľké mesto). Mesto obklopujú mohutné múry a hlboká vodná priekopa. Jeho centrálnou budovou je chrám pyramídového typu – Bajon, ktorý postavili na Budhovu slávu.

Zánik Angkor sa v mnohom podobá zániku mezopotoánskej civilizácie. Kvôli zalievaniu polí úplne premenili prírodné prostredie, čo viedlo počas storočí k hospodárskej prosperite, a teda priamo k zlatému veku Khmérskej ríše. Ale práve pre prírodné zmeny sa čoraz väčšie územia zamokrovali a menili na močariská, čo tentoraz viedlo k úpadku poľnohospodárstva. Nové a nové prisťahovalecké vlny Thajov na severe krajiny žiadali vstup do bohatej ríše, následkom čoho sa Khméri utiahli na juh. Na začiatku 15. storočia už Thajovia ovládali severné časti Kambodže. V roku 1431, po dlhom obliehaní, obsadili aj Angkor. Stredisko khmérskej civilizácie sa presunulo na južnú polovicu jazera Sab. Angkor stratil svoj predošlý význam, počet jeho obyvateľov padol len na zlomok bývalého počtu., a tak čoraz väčšiu časť mesta zarastal les. Európania si tento obrovský pamätník khmérskej civilizácie všimli koncom 19. storočia, dodnes s ich pomocou odkrývajú Kambodžania kúsok po kúsku svoju historickú pamiatku.