Hádžem mincou. Na jednej strane pevninská Malajzia, na druhej divoké Borneo. Minca sa roztočí ako tá legendárna káča vo filme Inception a namiesto toho, aby poslušne padla na hlavu alebo znak, zostáva stáť na hrane. Po týždňoch plánovania už zjavne odmieta spolupracovať aj obyčajná minca, ktorá má pomôcť pri rozhodovaní.
Určite to poznáte. Normálny človek, keď chce ideálnu dovolenku, otvorí katalóg nejakého predraženého cestovného úradu, vyberie si rezort s all-inclusive švédskymi stolmi, kde mu nemravne predražený animátor v tesných plavkách bude každé ráno predvádzať akva-aerobik pre dôchodcov, a potom poslušne čaká, kým ho klimatizovaný autobus prevezie z letiska priamo do sterilnej bubliny. Žiadne riziko, žiaden stres, nulový priestor na to, aby sa niečo reálne posralo. Život bez chuti a zápachu, pripomínajúci čerstvý rožok zo supermarketu. My na to ideme z úplne opačného konca.
Mám dva hotové itineráre, odlet sa neúprosne blíži a stačí sa konečne rozhodnúť. Jeden plán ponúka čajové plantáže, mestá, jaskyne a bezpečné poznávanie Malajzie, kde vám v najhoršom prípade prejde cez cestu uviaznutý turista s mapou. Druhý ma ťahá na Borneo, medzi orangutany, trpasličie slony a šesťmetrové morské krokodíly, pri ktorých človek úprimne dúfa, že miestny sprievodca v drevenom člne netrpí narkolepsiou. Oba plány vyzerajú výborne. Oba sú pomerne dôkladne premyslené. A oba majú jeden zásadný problém: stále mi v nich niečo chýba. Napríklad pocit, že si práve dobrovoľne komplikujem život.
Takže poslúchnem mincu. Namiesto toho aby som ešte raz hodil mincou, a rozhodol sa pre jeden z dvoch plánov, začnem sa vŕtať v Google Maps znova. Viem, že chcem Borneo, takže ho idem podrobnejšie preskúmať. Vytvorením ďalšieho plánu sa hádam nič nepokazí.
Keď ani šesťmetrový krokodíl nestačí na dobrú dovolenku
Sukau na východe Bornea vyzerá na fotkách fantasticky. Malá dedina pri rieke Kinabatangan, tropická džungľa a divoké zvieratá, ktoré bežný človek pozná len z dokumentov, kde David Attenborough svojím uspávacím hlasom opisuje, ako nejaký predátor trhá svoju obeť. Dokonca nachádzam jednoduché rodinné ubytovanie, kde vám miestny sprievodca vie zabezpečiť malý čln. Žiadna masa turistov, len vy, rieka a príroda. Lenže pri detailnejšom študovaní zistím drobný háčik. Väčšina pozorovania prebieha skoro ráno a podvečer. Orangutany totiž majú svoj vlastný denný režim a zatiaľ ich nikto nepresvedčil, aby sa prispôsobili letovému poriadku Etihad Airways.
Takže ráno absolvujem plavbu, vrátim sa do ubytovania a potom môžem niekoľko hodín pozorovať hnedú rieku a čakať, či sa niečo pohne. Popoludní ďalšia plavba, večera, spať a ráno znova. Ak sa zvieratá neukážu, môžem sa aspoň intímne zoznámiť s miestnymi komármi, ktorí vedia oceniť európsku krv bez ohľadu na to, akú lacnú letenku ste kúpili
Skúšam preto preskúmať Sempornu na úplnom východe Sabahu. Tyrkysové more, koralové ostrovy a tradičné domy na koloch. Na fotografiách absolútny raj. Lenže čím viac ich prezerám, tým viac mi to pripomína výrobnú linku na instagramové ilúzie. Slamenný klobúk, drevené mólo, priezračná voda a dlhý rad turistov, ktorí trpezlivo čakajú na presne ten istý záber. Potápačský kurz kvôli tomu robiť nehodlám a ležať desať dní na pláži ma láka asi tak ako povinná prehliadka podlahovej krytiny.
Pevninský plán je zase až podozrivo rozumný. Kuala Lumpur, Ipoh, Penang, čajové plantáže a niekoľko jaskýň. Krásne miesta, jednoduchšia doprava, žiadne veľké prekvapenia. Lenže čajové plantáže sme nedávno videli v južnej Indii, kde sme sa motali aj medzi korením a tropickou prírodou. A ja mám zrazu pocit, že si plánujem pokračovanie poslednej dovolenky, iba s inými menami miest. Chce to niečo nové. Mestá, kde funguje normálny miestny život, trochu prírody, nejaké zvieratá, more, možno pláže a hlavne dosť priestoru na spontánne objavovanie. Žiadne tri dni vysedávania v jednej lodžii a čakania, či sa orangutan konečne uráči dostaviť na plánovanú tlačovú konferenciu. A práve vtedy upriamim pozornosť na západ od Kota Kinabalu.
Krokodíly, more a západy slnka. Konečne správne korenie!
Na juhozápade Sabahu sa nachádza mestečko Sipitang. Nemá svetoznáme chrámy, päťhviezdičkové rezorty ani atrakcie, ktoré by sa nachádzali na titulných stranách cestovateľských katalógov. Pôsobí skôr ako miesto, kam si chodia oddýchnuť samotní Malajzijčania. Na výlet, za jedlom, k moru alebo si jednoducho užiť víkend. Žiadne medzinárodné turistické procesie, ktoré sa ráno vysypú z klimatizovaného autobusu, absolvujú povinné fotografovanie a pokračujú k ďalšej atrakcii. A práve preto ma začína zaujímať.
Sipitang má miestne trhy, pouličné jedlo, obyčajný život, pláže a okolité mangrovové oblasti, v ktorých žijú aj krokodíly morské. Výborne! Krokodíly zostávajú v programe, ale už kvôli nim nemusím obetovať niekoľko dní vysedávaniu pri jednej rieke.
A potom si všímam detail, ktorý všetko mení: Sipitang leží na pobreží Brunejského zálivu, orientovaného na západ. To znamená jediné – večer môžem sedieť na pobreží a sledovať brutálne tropické západy slnka nad Juhočínskym morom. More, pláže, jedlo a krokodíly na jednom mieste. Jediný drobný zádrhel prichádza vo chvíli, keď si spomeniem na biológiu morských krokodílov. Tieto prerastené jaštery s dĺžkou šesť ton a váhou šesť metrov (alebo naopak) totálne ignorujú tabule s označením pláže. Nemajú žiaden problém žiť v sladkej, slanej ani zmiešanej vode. Voda je pre nich jednoducho voda a turistu v plavkách nebudú posudzovať podľa toho, či sa nachádza v mori, alebo v ústí rieky. Takže v podstate objavujem ideálnu dovolenkovú kombináciu. Nádherné tropické pobrežie, kde budem musieť pri kúpaní používať aj tú časť mozgu, ktorá sa stará o prežitie. Ale to mi vôbec neprekáža. Západy slnka sa dajú pozorovať aj z brehu, najlepšie s niečím dobrým pod zub a bez toho, aby ma pri tom niekto skúšal stiahnuť pod hladinu.
A čo je najdôležitejšie, Sipitang nie je žiadna izolovaná turistická osada. Môžem sa túlať po meste, jesť v miestnych stánkoch, skúmať okolie a vôbec neriešiť, či sa práve začína organizovaná aktivita. Lenže ešte stále netuším, čo všetko sa nachádza trochu ďalej vo vnútrozemí.
Tenom. Káva uprostred Bornea a vlak cez džungľu
Pri ďalšom prehrabávaní mapy medzi Sipitangom a Kota Kinabalu mi do oka padá mestečko Tenom. Na prvý pohľad úplne bezvýznamný bod uprostred Bornea, cez ktorý človek prejde autobusom, maximálne si tam odskočí na záchod a pokračuje ďalej. Lenže pri bližšom skúmaní zisťujem, že Tenom je jedným z najznámejších centier pestovania a spracovania kávy v Sabahu.
Káva! Tá istá tekutina, pri ktorej si v sobotu ráno s ešte zalepenými očami kupujem letenku do Malajzie za 259 eur. A teraz ma ten istý kofeín ťahá do nejakého mestečka uprostred Bornea. Zjavne už nestačí, že ju každé ráno lejem do vlastného organizmu. Teraz potrebujem precestovať polovicu planéty, aby som zistil, odkiaľ sa berie. A Tenom mi v tom ochotne vychádza v ústrety. Objavujem kávové farmy, pražiarne a miestnych výrobcov, z ktorých niektorí fungujú už od šesťdesiatych rokov. Môžem sa pozrieť priamo na plantáž, ochutnať miestnu kávu a dokonca sa ubytovať neďaleko jej výroby. Nádhera! Kým sa iní turisti naháňajú za chrámami a historickými pamiatkami, ja začínam celkom vážne uvažovať, že si uprostred džungle zaplatím nocľah len preto, aby som mal ráno čo najbližšie ku kávovníku. Pri mojom cestovateľskom vývoji už asi prestávajú existovať akékoľvek hranice normálnosti.
A aby toho nebolo málo, do Tenomu vedie z Beaufortu stará železnica cez údolie rieky Padas. Vlak sa prediera tropickou krajinou, popri rieke, cez malé osady a úseky, kde železnica predstavuje pre domácich jedno z hlavných spojení so svetom. Žiadna naleštená turistická atrakcia s predajňou magnetiek a sprievodcom, ktorý vám každých päť minút oznámi, že po ľavej strane práve vidíte strom. Normálny miestny vlak, ktorým sa ľudia potrebujú niekam dostať.
A stále mám na zozname aj čajovú plantáž Sabah Tea pri Ranau. Ak sa tam podarí dostať, pokojne pridám ďalšiu zastávku. Ak nie, prežijem. Po poslednej Indii a minuloročnej Srí Lanke som čaju videl dosť a zjavne už nastáva čas, aby som svoj organizmus preorientoval na iný druh kofeínu. Na druhej strane je pravda, že zvyknúť si na kvalitný čaj, je veľmi jednoduché, ale nebezpečné je keď vám doma začnú dochádzať zásoby a už si nechcete doma kupovať to, čo tu voláme čajom.
Lenže pri skladaní Sipitangu, Beaufortu, Tenomu a prípadne Ranau narážam na ďalšiu zo svojich cestovateľských úchyliek. Dokážem tolerovať mizerné autobusy, pochybné ubytovanie aj jedlo, pri ktorom netuším, čo mi práve pristálo na tanieri. Ale jedna vec ma dokáže neskutočne vytáčať.
Najkrajšia trasa je tá, ktorá vás nevedie dvakrát cez to isté miesto
Pri plánovaní sa vždy snažím poskladať trasu tak, aby vytvorila okruh. Ideálne niekoľko miest za sebou, každé trochu iné, a na konci sa dostanem späť do východiskového bodu bez toho, aby som polovicu dovolenky strávil návratom po vlastných stopách. Samozrejme, nie vždy to ide. Niekedy sa musím vrátiť do mesta, kadiaľ som už prechádzal, alebo absolvovať rovnakú cestu opačným smerom. Ale ak mám možnosť vybrať si inú trasu, okamžite ju začínam skúmať.
A tak sa začínam hrať s mapou. Sipitang, Beaufort, Tenom a nakoniec Kota Kinabalu. Mestá sa dajú poskladať do celkom prirodzenej trasy. Z pobrežia cez vnútrozemie, popri rieke, vlakom a autobusmi až do hlavného mesta Sabahu. Lenže stále mi chýba začiatok. A tak sa objavuje ďalšia zaujímavá destinácia.
Brunej! Keď už pridávame komplikácie, tak poriadne!
A potom na mape objavujem Brunej. Malý sultanát na Borneu, ktorý je absolútnou monarchiou, kde má sultán viac vládnych funkcií než niektoré štáty ministrov a obyvatelia neplatia daň z príjmu. V tej chvíli začínam rozmýšľať, či namiesto dovolenky rovno nezmeniť trvalý pobyt. Lenže nie všetko je také krásne, ako sa na prvý pohľad zdá. Brunej sa riadi aj prísnym islamským právom šaría, alkohol sa tu nesmie predávať a jeho konzumácia na verejnosti je zakázaná. Takže predstava, ako si pri západe slnka vychutnávam na pláži vychladené pivo, okamžite padá do prdele. A ak by som si chcel namiesto piva potiahnuť z obyčajného IQOS Veev, môžem si zarobiť na podstatne drahší pobyt. Elektronické cigarety sú tu zakázaným dovozným artiklom, za nelegálne vapy padajú pokuty v tisícoch eur a pri ich nezaplatení môžete Brunej spoznávať aj spoza väzenských múrov. All-inclusive ubytovanie zabezpečené štátom, len s trochu obmedzenými možnosťami výletov.
A potom sú tu Vianoce. Tie sú v Bruneji dokonca štátnym sviatkom, hoci ich verejné oslavy podliehajú prísnym náboženským obmedzeniam. Takže Ježiško má oficiálne voľno, ale s vianočným stromčekom a koledami by sa na verejnosti nemal príliš predvádzať. V súkromí si Vianoce osláviť môžete. Ježiško má tu trvalý homeworking.
A uprostred tohto všetkého sa nachádza hlavné mesto Bandar Seri Begawan s nádhernými mešitami a Kampong Ayer, obrovskou historickou vodnou štvrťou prezývanou Benátky Ázie. Domy na koloch, drevené chodníky, školy, obchody, mešity a vodné taxíky. Úplne normálne mesto, iba namiesto asfaltu majú obyvatelia pod oknami rieku. A to chcem rozhodne vidieť! Navyše let z Kuala Lumpur do Bruneja stojí prakticky rovnako ako let do Kota Kinabalu. Tak prečo nepridať ďalšiu krajinu? Vízum nepotrebujem a ešte tým vyriešim svoju úchylku nevracať sa tou istou cestou. Začnem v Bruneji a postupne sa presuniem cez západný Sabah až do Kota Kinabalu. No nekúp to! A hneď vedľa Bruneja leží malajzijský ostrov Labuan. Ďalšia vodná dedina, miestne trhy, pláže a bezcolná zóna. Z Bruneja sa tam môžem preplaviť loďou a ďalšou pokračovať do Sipitangu.
Lenže nájsť aktuálny lodný poriadok začína pripomínať vyšetrovanie Interpolu. Jeden rezervačný systém predáva lístky iba opačným smerom, druhý uvádza iný čas a pri ďalšom spoji zisťujem, že najistejšie bude opýtať sa niekoho priamo v prístave. V roku 2026 dokážem cez mobil kúpiť letenku na opačný koniec planéty, ale zistiť, či v sobotu ráno odpláva loď, je zjavne utajovaná informácia. Našťastie existuje ešte jedna možnosť. Autobus!
Šesť pečiatok do pasu za pár hodín. Alebo radšej loď?
Z Bruneja do Kota Kinabalu sa dá cestovať aj autobusom. A keďže sa potrebujem dostať iba do Sipitangu, vyzerá to na prvý pohľad ako najjednoduchšie riešenie. Lenže Brunej má jednu geografickú zvláštnosť. Jeho územie nie je súvislé. Medzi dvoma časťami sa nachádza malajzijský región Limbang, takže pozemná cesta cez túto oblasť vedie cez viacero hraničných priechodov. Opustíte Brunej, vstúpite do Malajzie, opustíte Malajziu, vrátite sa do Bruneja a následne ho opäť opustíte, aby ste sa znovu dostali do Malajzie. Šesť hraničných úkonov. Pri klasickom pečiatkovaní až šesť nových pečiatok do pasu za jedinú cestu! To je pre niektorých cestovateľov hotový mokrý sen.
Sú ľudia, ktorí zbierajú magnetky na chladničku. Iní si z každej krajiny prinesú hrnček, pohľadnicu alebo tričko, ktoré potom desať rokov leží v skrini. A potom existuje osobitná skupina jedincov, ktorí sa dokážu úprimne potešiť tomu, že im imigračný úradník buchne do pasu ďalšiu pečiatku. Tu môžete za pár hodín zaplniť slušný kus pasu bez toho, aby ste navštívili šesť rôznych krajín. Stačí sa niekoľkokrát previezť cez tie isté dve. V podstate taká cestovateľská vernostná kartička. Ibaže pri šiestej pečiatke nedostanete kávu zadarmo, ale ďalšie povolenie pokračovať v autobuse.
Lenže na druhej strane stojí loď. Medzinárodná plavba cez Brunejský záliv na Labuan, ďalší ostrov, ďalšia vodná dedina a následne ďalšia loď do Sipitangu. Namiesto opakovaného vystupovania z autobusu si pridám do programu nový dopravný prostriedok a ďalšie miesta. A tak mám pred sebou ďalšiu zásadnú cestovateľskú dilemu.
Šesť pečiatok do pasu alebo dve lode?
Človek by povedal, že po týždňoch plánovania už budem mať dosť rozhodovania. Lenže ja práve teraz celkom vážne zvažujem, či je lepšie zbierať imigračné pečiatky, alebo sa plaviť loďou po tropickom zálive. Mincou si už radšej hádzať nebudem, na mieste to za mňa vyrieši konkrétna situácia a nálada.
Dve letenky. A potom už len improvizácia.
Po niekoľkých týždňoch plánovania sa konečne dopracúvam k fascinujúcemu výsledku. Potrebujem presne dve letenky. Jednu do Bruneja a druhú z Kota Kinabalu späť do Kuala Lumpur. Všetko medzi tým nechávam otvorené. Našťastie mám preštudované všetky možné autobusové, lodné aj železničné spojenia, aby som sa nakoniec nemusel držať ani jedného.
Je to vlastne dokonalá metóda plánovania. Človek strávi desiatky hodín nad mapami, porovnáva ceny, skúma cestovné poriadky a hľadá alternatívy, aby sa napokon dopracoval do stavu, keď vôbec netuší, kde bude o tri dni spať. Jediný rozdiel oproti úplne nepripravenému turistovi je, že ja mám k svojmu chaosu vypracovanú pomerne rozsiahlu dokumentáciu.
A keďže cestujem sám, nemusím svoje rozhodnutia nikomu vysvetľovať. Ak sa mi ráno nebude chcieť odísť, jednoducho zostanem. Ak niečo nepôjde, nájdem inú možnosť. A keď sa celý plán rozsype, môžem sa pokojne pohádať s jeho autorom. Aspoň tentoraz presne viem, kde toho idiota nájdem. Lenže ešte stále tu zostáva dilema s autobusom a loďou. Šesť nových pečiatok do pasu je lákavých, ale ďalší dopravný prostriedok do zbierky tiež neznie zle.
Otváram pas. Pečiatok mám už celkom dosť. Tak ešte zistiť, či sa po Brunejskom zálive náhodou neplaví nejaká ponorka.
Update
Tak toto je už na diagnózu. Ešte nemám kúpenú ani jednu letenku na Borneo a môj geniálny plán C sa práve začína rozpadať. Žiadny monzún, zrušený trajekt ani vojna na Blízkom východe. Tentoraz za všetko môže moja ranná káva a jedna elektronická cigareta. Pamätáte si na tie absurdné brunejské zákony? Mám totiž jednu neresť. K rannej kávičke potrebujem aj dávku nikotínu v podobe IQOS Veev. Bez tejto kombinácie zo mňa predpoludním nedostanete cestovateľa, ale nanajvýš nekomunikatívny kus nábytku, ktorý odmieta opustiť hotelovú izbu.
Malajziu mám preštudovanú pomaly do posledného komára. Lenže Brunej pridávam do itinerára až dodatočne a jeho zákony začínam podrobnejšie skúmať až teraz. A zrazu mi dochádza, že ak priletím na Borneo cez Brunej, Veev musí zostať doma. Nie na jeden deň, ale na celú dovolenku. Takže po týždňoch plánovania o mieste príletu nakoniec nerozhodujú ceny leteniek, vzdialenosti ani geografická poloha, ale moja závislosť od nikotínu.
Našťastie existuje riešenie. Plán D! Priletím rovno na malajzijský Labuan, ráno si v pokoji vychutnám kávu, nechám Veev aj liquid v ubytovaní a do Bruneja si urobím jednodňový výlet. Benátky Ázie zostávajú v programe a ja nemusím z dovolenky robiť nedobrovoľnú odvykaciu kúru.
A keď už sa prehrabávam brunejskými pravidlami, objavujem ďalšie drobnosti, ku ktorým sa pri obyčajnom plánovaní dovolenky ani nedostanete. Napríklad žltá farba patrí kráľovskej rodine a obliecť si ju v prítomnosti sultána je spoločenské faux pas. Takže ak by som ho náhodou stretol, radšej nech nemám na sebe žlté tričko. A každý piatok sa od dvanástej do druhej popoludní zatvárajú obchody, reštaurácie aj úrady kvôli modlitbám. Človek tam ide na jediný deň pozrieť vodné mesto a postupne zisťuje, že musí riešiť farbu trička, čas obeda a obsah vlastných vreciek. A keď už sa tak dôkladne prehrabávam brunejskými pravidlami, asi by som si mal radšej preveriť aj zvyšok vlastného vzhľadu. Viditeľné tetovanie, dlhé blond vlasy na chlapovi, sandále… Pri mojom šťastí ešte zistím, že tam majú predpísaný aj zoznam povolených účesov ako v Severnej Kórei.
Idem si uvariť ďalšiu kávu. A otvoriť nové balenie liquidu….
