Borgvattnetská fara

Hlboko v lesnatej krajine Jämtlandu na severe Švédska leží malé ospalé mestečko so starým dreveným domom, považovaným za najstrašidelnejší dom v krajine. Mestečko Borgvattnet založili jeho prví obyvatelia pred viac ako 250 rokmi a jednou z prvých stavieb bol kostol s farou, kde býval kňaz. Prvý kňaz sem prišiel v roku 1876 a počas niekoľkých rokov prešlo chodbami a miestnosťami fary celkovo pätnásť kňazov. Všetkých skôr či neskôr vyhnala paranormálna aktivita a napokon sem už žiadny ďalší kňaz nebol ochotný nastúpiť.

Prvé príbehy o nadprirodzených hrôzach sa objavili v roku 1927, keď sa o nich v liste zmienil vikár Nils Hedlund. Hedlundova matka Marta zomrela v tomto dome v roku 1907 počas pôrodu. Jeho otec Per z toho takmer prišiel o rozum. Nedokázal sa vyrovnať s jej stratou a rozhodol sa pochovať Martino telo na záhrade fary. Keď sa to dozvedeli miestni obyvatelia, žiadali, aby bola prevezená na cintorín a riadne pochovaná, ale na druhý deň Hedlundovci zmizli a vzali so sebou aj Martino telo. Nils sa neskôr po smrti svojho otca na faru Borgvattnet vrátil. V liste sa rozpísal o tom, ako bol svedkom zvláštnej udalosti, keď jeho bielizeň, ktorá sa sušila na šnúre v záhrade, čosi zámerne strhávalo kúsok po kúsku, hoci nefúkal žiadny vietor a v jej blízkosti nebolo ani živej duše. To bol len začiatok.

V roku 1930 ho vystriedal nový kňaz Rudolf Tängden. Rudolf oznámil, že v miestnosti, v ktorej sedel, sa zrazu zhmotnila žena, celá v sivom. Pomaly kráčala smerom k nemu a potom náhle zabočila do miestnosti, teraz známej ako expedičná miestnosť. Vtedy slúžila ako pracovňa, kde kňazi vykonávali väčšinu svojej domácej práce. Keď ju Rudolf nasledoval do miestnosti, zistil, že je prázdna, akoby tam nikto nebol.

Strašidlá sa stali verejne známymi až po tom, čo v roku 1945 prevzal faru Erik Lindgren. V tom čase bolo neslýchané, aby kňazi hovorili o paranormálnych aktivitách – takéto javy sú v cirkvi tabu dodnes, ale vtedy ešte viac. K miestnemu novinárovi sa doniesli chýry o strašidlách a na stretnutí, ktoré v zime 1947 zorganizovala Poľnohospodárska spoločnosť Jamtländu, vystúpil a opýtal sa Lindgrena na jeho zážitky z pobytu na fare. Erik nielenže strašidlá verejne priznal, ale ich aj dôkladne zdokumentoval.

Ako jednu z najextrémnejších skúseností počas pobytu na fare uvádza, že ho raz v noci čosi prudko zhodilo z hojdacieho kresla. V poznámkach kňaza ďalej stojí, že sa to stalo opakovane a nikdy v kresle nedokázal dlho sedieť, lebo ho neviditeľná sila po chvíli zrazila na zem. Erik zažíval zvláštne javy od prvého dňa na fare: počul, ako sa nad ním po podlahe ťahá nábytok, hoci bol jediným obyvateľom domu. Toto bolo zvlášť znepokojujúce, pretože mu zariadenie do miestností ešte nedodali a všetky izby nad ním boli prázdne. Až keď Erik zverejnil tieto príbehy, prihlásili sa ďalší kňazi a hostia s vlastnými príbehmi hrôzy a fara sa stala stredobodom pozornosti verejnosti.

Otto Lindgren a jeho manželka, ktorí tam žili od roku 1937, uvádzali, že počuli kroky a boli svedkami otvárania a zatvárania dverí. Zachytili, ako niekto búcha na ich vchodové dvere, no nikto pred nimi nestál. Pani Lindgrenová počula v kuchyni hrať hudbu, a keď otvorila dvere, zrazu v prázdnej miestnosti nastalo ticho. Ottovi sa stalo to isté raz pri návrate domov. Niekoľko ďalších kňazov uviedlo, že tiež počuli kroky v prázdnom dome a záhrade.

Diecézna tajomníčka Inga Flodinová, ktorá v roku 1941 bývala na fare, sa uprostred noci budila s pocitom, že ju niekto sleduje. Keď rozsvietila svetlo, uvidela tri dámy sediace na pohovke, ako na ňu uprene hľadia. V domnienke, že sa jej to zdá, sa uštipla a naťahovala budík, kým nezazvonil. Spokojná s tým, že sa úplne prebrala, si poriadne premerala tri dámy vo svojej izbe. Jedna bola oblečená v čiernom, druhá vo fialovom a tretia v sivom. Všetky tri ju pozorovali so smutným, žalostným výrazom. Dve sedeli nehybne s rukami položenými v lone, zatiaľ čo tretia plietla.

Nakoniec Inga zaspala. Nikdy sa o tom nezmienila, prehovorila až o mnoho rokov neskôr. Jednou z najtragickejších udalostí, ktoré sa v dome stali, je príbeh o devätnásťročnom dievčati, ktoré tam zomrelo spolu so svojím dieťaťom. Táto historka sa časom menila, ale jej podstata spočíva v tom, že kňaz mal sexuálny pomer s miestnou mladou dievčinou. Keď otehotnela, presťahovali ju na faru, aby ju ukryli pred verejnosťou a zachovali tak povesť cirkvi. Uvádza sa tiež, že bola zamknutá v ohrade na pozemku fary. Po pôrode dieťa zomrelo – jedni tvrdia, že ho zavraždila, iní, že sa narodilo mŕtve. Dieťa bolo pochované v záhrade a dievčina pravdepodobne tiež. Mnohí uvádzajú, že z ružovej izby na fare vychádzajú tlmené zvuky plačúcej matky a dieťaťa, že ich ktosi ťahá za šaty a že v ustlaných posteliach sa objavujú preliačiny, akoby tam niekto sedel.

Fara Borgvattnet existuje dodnes, hoci v súčasnosti je v nej penzión. Ak máte teda odvahu ubytovať sa v dome, ktorý zo svojich dverí vyhnal viac ako tucet svätých mužov a kde sa dajú vidieť a počuť plačúce ženy, poltergeisti a prízraky, môžete to urobiť – ale na vlastné nebezpečenstvo.