Kraj sveta

Hirta je najväčším ostrovom súostrovia St. Kilda a kedysi to bol najvzdialenejší obývaný bod Britských ostrovov. Stredoveký pisár John z Fordunu o ňom napísal, že leží na „okraji sveta“, zatiaľ čo škótsky kráľ Jakub IV. ho považoval za taký odľahlý, že sa ho ani neunúval zahrnúť do svojho kráľovstva. Cesta loďou zo škótskej pevniny sem ešte vždy môže trvať až osemnásť hodín. Dokonca aj Vnkajšie Hebridy (najbližšími susedmi sú ich ostrovy Uists) sú vzdialené tri až šesť hodín cesty. Cestujúci na St. Kildu sú vydaní na milosť hebridskému počasiu, ktoré nezvykne byť veľmi zhovievavé. Ročne tu spadne priemerne 130 cm zrážok, veľkým problémom sú však zúrivé búrky a víchrice, ktoré sužujú ostrovy od septembra do marca. Mary Cameronová, dcéra jedného z posledných pastorov na Hirte, spomínala na jednu búrku, ktorá bola taká ukrutná, že ostrovania na týždeň ohluchli. Zvuk zavýjajúceho vetra a burácanie rozbúreného mora vraj prehlušili aj rachot hromov a bleskov. Keďže však St. Kilda leží v ceste Golfskému prúdu, zimy tu bývajú menej chladné, než by sa dalo čakať, a na jar a v lete je tu vlhko a slnečno. Počas jasných dní bez vetra môže byť na Hirte, ktorá nemá žiadne stromy, čo by poskytovali tieň, dokonca celkom horúco: až tak, že kedysi dávno vraj vídali mužov z ostrova, ako na najsilnejšom poludňajšom slnku okopávajú svoje políčka do pása nahí.

Toto nehostinné súostrovie je pozostatkom sopky, ktorá vybuchla pred 50 alebo 60 miliónmi rokov, a ľudia ho osídlili už v praveku. Miestni obyvatelia boli, rovnako tí z Hebríd, domkári, ktorí ťažili rašelinu, pestovali plodiny, chovali dobytok a soayské ovce na mäso, mlieko a vlnu na tkanie. Odľahlosť ich domova a jedinečný ráz krajiny tu vytvorili naozaj výnimočnú komunitu. Ostrovania sa snažili získať z okolitých vôd, čo sa len dalo, ale napodiv nešlo o ryby, ale o morské vtáky, ktoré tvorili základ ich stravy: suly, víchrovníky, mníšiky a fulmare, ktorým sa okolo St. Kildy darilo. Hirtu obkolesujú najvyššie útesy v Británii. Ich rímsy, previsy a pukliny sú skvelým miestom na hniezdenie. Gelsky hovoriaci obyvatelia ostrova boli až do 19. storočia takmer sebestační, celé generácie si tu nažívali v pokoji a mieri a každý rok boli na osem mesiacov úplne odrezaní od vonkajšieho sveta. Dokonca ešte v roku 1909 sa St. Kilda riadila juliánskym kalendárom, takže si na nový pripíjali 12. a nie 1. januára.

Aj keď bola populácia hrdá na svoju nezávislosť, časom sa predsa len začala spoliehať na dovoz uhlia, ktoré zaistilo teplo jej domov. Aj počet obyvateľov sa začal zmenšovať. Vypuklo tu niekoľko chorôb: výletníci z miest, ktorí sa prišli občerstviť pohľadom na jednoduchší a tradičnejší život, so sebou priniesli bežné ochorenia, ktoré však boli pre miestnych smrteľné. Pôvab nového života v novom svete lákal mladých ostrovanov do Austrálie a dôkazom tohto exodu je aj predmestie Melbourne pomenované St. Kilda. Do roku 1930 tu ostalo žiť len tridsaťšesť šudí, a keď usúdili, že ich odveký spôsob života už nie je udržateľný, požiadali o presídlenie na pevninu. Príbeh ich odchodu bol námetom na film Michaela Powella z roku 1937, ktorý sa volal The Edge of the World (Kraj sveta). Nakrútili ho na ostrove Foula na Shetlandoch, a aj keď je trochu melodramatický, jeho inovatívne využitie dobových lokalít a najatie miestneho obyvateľstva vytvára skutočnú predstavu o tom, aký traumatický musel byť odchod posledných obyvateľov St. Kildy.

Od roku 1957 je súostrovie v rukách National Trust for Scotland (Škótskeho národného fondu). Neostali tu však iba vtáky; na krátke obdobia v roku na ostrove prebývajú zamestnanci fondu a prírodovedci, ktorí tu robia výskum Od apríla do septembra sem zvyknú zavítať na jednodňový výlet aj turisti obdivujúci minulosť ostrova a dramatickú scenériu. Vo vodách okolo ostrova vidieť mohutné skalné formácie, ktoré hrozivo čnejú nad oceán ako ľadovec.