Fourierovo štvrté jablko

Mramorový pomník venovaný Charlesovi Fourierovi (1772-1837) sa nachádza na námestí Place de Clichy v 9. parížskom obvode. Na vrchole podstavca však nie je socha otca utopickej socialistickej teórie, ale obrovské strieborné jablko s krajinami sveta vyrytými do jeho lesklého povrchu.

Kedysi na vrchole pamätníka hrdo stála bronzová socha s Fourierovou podobizňou. Tento mysliteľ a spisovateľ sa preslávil na začiatku 19. storočia hlásaním v tom čase radikálnych myšlienok: spochybňoval kult priemyselnej práce, hlásal socialistické ideály a zaviedol pojem “feminizmus”. Jeden z jeho menej radikálnych názorov – opäť, vzhľadom na dobu – označoval Židov za regresívnych a necivilizovaných. Iróniou osudu je, že počas okupácie v roku 1942 práve nacisti strhli jeho sochu, aby ju roztavili na muníciu.

V roku 1969 mladí revolucionári na začiatku generálneho štrajku znovu postavili Fourierovu sochu na jeho pôvodný podstavec, aj keď o niekoľko dní neskôr bola socha odstránená. V roku 2007 sa o to isté pokúsila samostatná radikálna skupina, lenže keď úrady Fouriera už po tretí raz odstránili, súčasne vypísali súťaž na jej konečné – a oficiálne – postavenie. Túto cenu získalo dielo Franka Scurtiho Štvrté jablko a odvtedy tam jablko žiari.

Jablko symbolizuje myšlienku, ktorá vyvolala Fourierovu zásadnú kritiku priemyselnej spoločnosti. Niekedy na začiatku 19. storočia si uvedomil, že jablko v Paríži stojí mnohonásobne viac ako jablko v jeho rodnom meste Besançon. Ako jablko prechádzalo z rúk poľnohospodára do rúk predajcu a tak ďalej, jeho hodnota exponenciálne narastala, pričom muž alebo žena, ktorí ho skutočne vypestovali, z toho nemali žiadny zisk. Táto nerovnosť bola “základnou poruchou”, ako napísal, každej industrializovanej spoločnosti.

Scurtiho socha zaradila Fourierovo jablko do dlhého radu ovocia, ktoré menilo paradigmu. Ak bolo Evino jablko prvým, Parisovo a Venušino druhým a Newtonovo tretím, potom Fourierovo neoprávnene drahé parížske jablko, ktoré zrodilo súbor socialistickej literatúry, ktorá sa stala povinným čítaním pre niekoľko generácií slobodomyseľných mysliteľov – bolo určite štvrtým.