Jharia

Keby tu ľudia neboli takí pokojní, tento región v štáte Džhárkhand na severovýchode Indie by mohol pôsobiť dojmom čerstvo zničeného bojiska. Krajina je prevrátená naruby a nad ňou stúpajú stĺpy dymu. Oheň tu však nepadá z oblohy, namiesto toho už viac ako storočie horí pod zemou. Podľa odborníkov na tom nie je nič zvláštne: stovky opustených uhoľných baní na celom svete prechádzajú rovnakým procesom; v zle uzavretej šachte totiž stačí správna kombinácia vlhkosti a teploty, aby sa prach zapálil pri najmenšom prísunu kyslíka. Problém uhoľnej panvy Jharia spočíva v tom, že nikto nevie, ako si s týmto stále sa rozširujúcim podzemným požiarom poradiť. Celá obrovská sálajúca sieť má sedemdesiat horúcich miest a pokrýva stovky hektárov. V bezprostrednej blízkosti žije päťsto tisíc Indov.

Obyvatelia okolitých dedín boli spočiatku optimistickí, najmä preto, že mnohé z nich živí miestna baňa. Navyše môžu ušetriť peniaze: stačí postaviť hrniec do ústia jednej z trhlín a horúca stúpajúca para sa postará o varenie. V čase, keď Západ sníva o geotermálnej energii, to môže vyvolať úsmev. Ale miestnym obyvateľom nie je práve do smiechu, pretože ich domy už nie sú obývateľné, zem sa zohrieva na 50 °C a z každej pukliny unikajú jedovaté plyny. Budovy sa rúcajú pri každom pohybe zeme, deti miznú v náhle otvorených priepastiach, pôda je neobrábateľná…

Do ovzdušia v Jharii sa už dostalo šesťdesiat miliónov ton uhlia, ktoré miestnym obyvateľom neprinieslo nič okrem najviac znečisteného vzduchu na indickom subkontinente.

Niektoré bane prešli na povrchovú ťažbu, čím ušetrili časť paliva, ale do podzemia vháňajú veľké množstvo kyslíka a urýchľujú postup požiaru. Všetci obyvatelia aglomerácie vedia, že ich dni sú spočítané: keď sa oheň rozhorí pod ich domami, budú sa musieť vysťahovať.