Kangbashi: mesto duchov

Kangbashi patrí medzi najznámejšie mestá duchov na svete. Nachádza sa v Číne, v autonómnej oblasti Vnútorné Mongolsko, neďaleko mesta Ordos, a už roky priťahuje pozornosť architektov, urbanistov, novinárov aj cestovateľov fascinovaných miestami, kde sa veľké ambície stretli s prázdnotou. Na prvý pohľad ide o modernú a veľkolepú metropolu – široké bulváre lemované stromami, monumentálne námestia, futuristické múzeá, knižnice, divadlá, administratívne paláce, parky a umelé jazerá. Všetko tu pôsobí dokonale pripravené na život státisícov ľudí. Lenže tí tu takmer nie sú.

Na rozdiel od klasických miest duchov, ktoré vznikli úpadkom priemyslu, vyľudňovaním alebo prírodnou katastrofou, Kangbashi nikdy nezažilo svoj skutočný rozkvet. Nebolo mestom, ktoré by sa postupne vyľudnilo – bolo mestom, ktoré sa nikdy nenaplnilo. Jeho výstavba sa začala okolo roku 2004 ako súčasť ambiciózneho projektu rozvoja regiónu Ordos. Táto oblasť patrila k najbohatším v Číne, najmä vďaka obrovským zásobám uhlia a zemného plynu. V istom období mal Ordos dokonca druhé najvyššie HDP na obyvateľa v krajine. Peniaze prúdili do mestskej pokladnice, sebavedomie miestnych predstaviteľov rástlo a s ním aj túžba vybudovať nové mesto – moderné, reprezentatívne a dôstojné bohatstva, ktoré región získal prakticky zo zeme pod vlastnými nohami.

Kangbashi malo byť výkladnou skriňou prosperity a moci. Urbanistický plán stavil na veľkorysé rozmery, symboliku a monumentalitu. V centre mesta sa týči majestátny palác miestnej správy, sídlo úradov, ktorý je viditeľný už z veľkej diaľky. Široké triedy sa k nemu zbiehajú ako k prirodzenému stredu mesta, čím vytvárajú jasný hierarchický poriadok priestoru. Mesto je orientované od juhu k severu podľa tradičných čínskych cisárskych princípov a administratívne budovy sú obrátené čelom k vode a chrbtom k horám – riešenie, ktoré má silný symbolický význam, hoci z pohľadu geomantie ide o problematickú kombináciu.

Kangbashi však nie je len obytnou štvrťou. Je to architektonický manifest. Nájdeš tu obrovské múzeá ukryté v ikonických budovách, elegantné knižnice, kultúrne centrá, rozľahlé námestia tiahnúce sa v dĺžke niekoľkých kilometrov aj monumentálne sochy odkazujúce na mongolskú históriu. Na jednom z hlavných námestí stojí obrovská socha Džingischána, inde zasa plastiky koní, ktoré majú symbolizovať energiu, silu a pohyb vpred. Všetko pôsobí hrdo, okázalo a sebavedomo. A predsa sa tu často stretneš len s niekoľkými zmätenými turistami alebo osamelými chodcami strácajúcimi sa v nadrozmernom priestore.

Paradox Kangbashi spočíva v tom, že väčšina bytov sa v skutočnosti predala. Nešlo o nedostatok financií ani o nezáujem trhu. Problémom bola motivácia kupujúcich. Pre mnohých príslušníkov čínskej strednej triedy sa Kangbashi stalo predovšetkým investičnou príležitosťou – miestom, kde sa dali bezpečne uložiť peniaze do nehnuteľností. Byty sa skupovali vo veľkom, no len málokto sa do nich plánoval reálne nasťahovať. Väčšina obyvateľov Ordosu už mala svoje domovy v staršom meste Dongsheng, vzdialenom len približne 24 kilometrov, a nevidela dôvod presúvať sa do novej, hoci modernej, ale prázdnej štvrte.

Výsledkom je mesto, ktoré funguje skôr ako kulisa než ako živý organizmus. Múzeá bez návštevníkov, nákupné pasáže bez zákazníkov, parky bez detí a ulice bez dopravných zápch. Prázdnota tu nie je dočasným stavom, ale základnou vlastnosťou priestoru. A čo je dôležité, výstavba pokračovala aj v čase, keď už bolo zrejmé, že mesto sa nenaplní. Ekonomická racionalita ustúpila symbolike. Kangbashi sa stalo dôkazom moci miestnych elít, modernou verziou cisárskych projektov, ktorými sa kedysi demonštrovala autorita nad krajinou a ľuďmi.

Práve preto Kangbashi nemožno chápať len ako urbanistické zlyhanie. Je to predovšetkým symbol. Symbol viery v moc miesta, v schopnosť architektúry a monumentálnych stavieb formovať realitu. Prázdne mestá môžu pôsobiť ako prejav sily, no nedokážu ju udržať bez života. Kangbashi tak dnes pôsobí zároveň majestátne aj znepokojivo. Za lesklou fasádou je cítiť neistotu, ba miestami až tiché zúfalstvo.

Kangbashi nie je ojedinelým prípadom. Podobné projekty vznikli aj inde vo svete, napríklad v Angole, kde bola vybudovaná Kilamba New City, dimenzovaná pre pol milióna obyvateľov, no zívajúca prázdnotou. Zdá sa, že začiatok 21. storočia môže raz vstúpiť do dejín ako obdobie veľkolepých, no nevyužitých miest. Ak chceme Kangbashi skutočne pochopiť, musíme ho vnímať nie len ako prázdne mesto, ale ako dôsledok urbanistického myslenia vychádzajúceho zo starých mocenských tradícií, ktoré sa v modernom svete stretli s realitou.

A práve v tom spočíva jeho sila ako miesta. Kangbashi nie je len mestom duchov. Je zrkadlom ambícií, moci a viery, že samotná výstavba dokáže vytvoriť budúcnosť.