Posledný trávnatý most Inkov

Inkovia síce nevynašli koleso, nevedeli postaviť oblúk ani neobjavili železo, boli však majstri v splietaní vlákien. Splietali lode (lode zo spleteného rákosia dodnes brázdia jazero Titicaca), brnenia (ktoré bolo silnejšie ako brnenie španielskych dobyvateľov) a svoju najväčšiu zbraň odstredivý prak, ktorý dokázal rozlomiť i oceľový meč. Pomocou splietania dokonca i komunikovali, tajomné inkské uzlové písmo kipu nebolo dodnes rozlúštené. Keď teda došlo na otázku, ako prepraviť ľudí, zvieratá a tovar cez hlboké rokliny Ánd, Inkovia sa samozrejme uchýlili k splietaniu.

Pred piatimi storočiami viselo nad roklinami Ánd na 200 visutých mostov vytvorených len z trávy a ďalších rastlín, ktorých lána mala často obvod široký ako pás dospelého človeka. 300 rokov pred prvým visutým mostom v Európe dokázali Inkovia svojimi spletanými mostami prekonať vzdialenosti mnohonásobné väčšie a rokliny omnoho hlbšie ako európski inžinieri pomocou kameňa a kovu.

Po stáročia, kedy tieto mosty inkské impérium využívalo, boli konštrukcie z trávy nahradené konvenčnými stavbami moderných inžinierov. Najslávnejší 45 metrový inkský most, ktorý svojou knihou The Bridge of San Luis Rey preslávil Thornton Wilder, vydržal až do 19. storočia, ale nakoniec sa taktiež prepadol. Dnes už ostáva len ešte trávnatý most Inkov, Qeswachaca, ktorý spája 27.4 metrov vzdialené okraje strmej rokliny u dediny Huinchiri. Podľa miestnych obyvateľov je tu most už 500 rokov.

I cez zdanlivo krehký materiál moderné záťažové testy zistili, že most dokáže v najlepšej kondícii uniesť až 56 osôb naraz rozostavaných po celej jeho dĺžke.

V roku 1968 nechala vláda len pár stoviek metrov severne postaviť železný most, ktorý teraz väčšina miestnych obyvateľov k prekonaniu rokliny využíva. Napriek tomu sa každoročná tradícia tvorby nového trávnatého mosta dodržuje dodnes. Každý jún miestny obyvatelia strávia tri dni ceremoniálmi a splietaním trávy. Každá zo štyroch dedín má za úlohu priniesť 27.4 metrov dlhé lano zo spletenej trávy. Na výrobu mosta dohliadajú jeho nenahraditeľní správcovia tzv. chacacamayocs. Starý most sa následne rozreže na kusy a vhodí do rieky. Pretože stavbu nového mosta doprevádzajú rituály a tradičné postupy, prechádza jeho tvorba z generácie na generáciu nielen ako premostenie mesta, ale i času.