Rudakiho hrobka

V pohorí Fan na severozápade Tadžikistanu sa nachádza miesto odpočinku muža známeho ako otec perzskej poézie. Rudaki, ktorý sa narodil okolo roku 859, je jednou z hlavných historických postáv postsovietskeho Tadžikistanu a výrazne sa zapísal do identity národa nielen ako symbol umeleckého úspechu, ale aj ako kultúrny medzník pre moderných Tadžikov.

Rudaki, ktorý sa narodil ako Abú Abdollah Ja’far ibn Mohammed, má istý status oslnivejšej historickej postavy, ktorá bola napoly kráľovskou osobnosťou a pôsobila ako dvorný básnik v Buchare u samanidského vládcu Nasra II. až do roku 937, keď stratil priazeň a vrátil sa do svojho rodného mesta Pandžrúd, kde prežil zvyšok života v chudobe až do svojej smrti okolo roku 941.

Rudaki, známy aj ako vynikajúci spevák a hudobník, bol dokonca stvárnený vo filme Satima Ulughzoda z roku 1959 Qismat-i Sho’ir (v angličtine „A Poet’s Fate“ – Osud básnika) ako akýsi literárny akčný hrdina/srdciar v zdramatizovanej biografii. V hlavnom meste Tadžikistanu Dušanbe, vzdialenom asi päť hodín jazdy od Rudakiho rodného mesta a miesta jeho odpočinku Panjrud, je jeho menom poctené všetko od hlavnej triedy až po veľký verejný park pri budove parlamentu, doplnený obrovskou sochou básnika.

Napriek jeho sláve a významu najmä v tadžickej kultúre je tu ticho, istá posvätnosť, ktorú mu dodáva odľahlá poloha mauzólea, asi 40 kilometrov od mesta Pandžakent. Štrková cesta vedúca k miestu Rudakiho odpočinku je kamenistá a rozbitá, a hoci mauzóleum bolo postavené v roku 1958, dedinčania z Pandžrúdu stále s prekvapením vzhliadajú pri pohľade na cudzincov a turistov.

Správca mauzólea odomkne vyrezávanú drevenú bránu, ktorá uzatvára rozľahlú, dobre udržiavanú, žiarivo zelenú záhradu plnú ruží. Nad bránou je napísaný – persko-arabským písmom, ktorým Rudaki písal v 10. storočí, aj cyrilikou, ktorou sa teraz píše tadžicky – jeden z najznámejších básnikových veršov, ktorý znie:

Vnútri sú okolité steny a mramorová podlaha čisté, žiarivé, takmer nebesky biele, rozptýlené v prirodzenom svetle, ktoré svieti z otvorov v strope na tmavú drevenú rakvu, obloženú mramorom, odpočívajúcu v strede mauzólea. Dole na kopci od miesta Rudakiho skutočného odpočinku sa nachádza malé múzeum, v ktorom sú vystavené artefakty z Rudakiho života a histórie regiónu Sughd spolu s knižnicou s mnohými prekladmi a vydaniami diel Rudakiho a iných perzských básnikov.

Vedci odhadujú, že Rudaki vytvoril až 100 000 básní alebo baytov, hoci sa ich zachovalo a dodnes existuje len 1 000, mnohé z nich vo fragmentoch a z rôznych zdrojov. Napriek tomu sa Rudakimu pripisuje zásluha na etablovaní perzštiny ako básnického jazyka a na ovplyvnení štýlu a formy generácií perzských básnikov po ňom.