Na prvý pohľad vyzerajú fotografie zo Serra Pelada ako výjav z devätnásteho storočia alebo zo stavby dávneho monumentu. V skutočnosti vznikli v Brazílii v roku 1986. Desaťtisíce mužov sa vtedy pohybovali po drevených rebríkoch na stenách obrovskej jamy a na pleciach vynášali vrecia zeminy s jedinou nádejou – že sa v nej ukrýva zlato.
Serra Pelada leží pri Curionópolise v juhovýchodnej časti brazílskeho štátu Pará, na okraji Amazónie. Zlato sa tu objavilo na prelome rokov 1979 a 1980 na pozemkoch farmára Genésia Ferreiru da Silvu. Správa o náleze sa rozšírila mimoriadne rýchlo. V priebehu niekoľkých týždňov prišli tisíce garimpeiros – nezávislých hľadačov zlata – a z dovtedy nenápadného kopca začala vznikať jedna z najväčších ručne rozkopaných baní modernej doby.
Brazílska vojenská vláda už v roku 1980 prevzala nad chaotickou zlatou horúčkou kontrolu. Ťažba však zostala založená predovšetkým na ľudskej sile. Jednotlivé nároky na pôdu mali približne dva krát tri metre a zemina sa z dna jamy nakladala do vriec. Muži ich potom niesli po klzkých svahoch a provizórnych drevených rebríkoch nahor, kde sa materiál ďalej preosieval a spracovával. Vrecia bežne vážili desiatky kilogramov a v čase, keď mechanizovaná ťažba už dávno dominovala veľkým baniam inde vo svete, tu obrovský objem horniny stále premiestňovali ľudské telá.
Vrchol prišiel v roku 1983. Odhady počtu ľudí spojených s garimpom sa líšia, no dobové a odborné zdroje hovoria približne o 80 000 až 100 000 baníkoch a obchodníkoch. Podľa oficiálnych brazílskych údajov sa práve v tomto roku zo Serra Pelada získalo približne 14 ton zlata. Jama sa postupne zahryzla hlboko do pôvodného kopca a vytvorila obrovský amfiteáter z červenej hliny, blata, rebríkov a ľudí.
Práca bola extrémne nebezpečná. Baníci trávili dlhé hodiny v horúčave a blate, zosuvy pôdy patrili k trvalým hrozbám a v preplnenom tábore sa šírili choroby. Zlato sa navyše pri remeselnej ťažbe spracovávalo pomocou ortuti, ktorá sa viaže so zlatom do amalgámu. Neskoršie výskumy pôdy a sedimentov v okolí zatopenej jamy potvrdili výraznú kontamináciu ortuťou a ďalšími potenciálne toxickými prvkami. Zdravotné štúdie bývalých baníkov zaznamenali aj vysoký výskyt neurologických a ďalších problémov.
Serra Pelada sa však do svetovej pamäti zapísala najmä v septembri 1986, keď sa sem po rokoch odmietaného prístupu dostal brazílsky fotograf Sebastião Salgado. Pred ním sa otvorila jama široká a hlboká približne dve stovky metrov, v ktorej pracovali desaťtisíce mužov. Časť z nich stúpala nahor s vrecami s hmotnosťou až okolo 40 kilogramov, ďalší sa vracali dole po blatistých svahoch. Salgado fotografoval čiernobielo a obrovská masa tiel sa na jeho záberoch mení na ľudské mravenisko. Fotografie Serra Pelada sa neskôr zaradili medzi jeho najznámejšie práce a stali sa jedným z najvýraznejších vizuálnych dokumentov fyzickej práce konca 20. storočia.
Po polovici osemdesiatych rokov začala produkcia prudko klesať. Najľahšie dostupné zlato mizlo, jama bola čoraz hlbšia a problémom sa stávala voda. V roku 1988 klesla ročná produkcia pod jednu tonu a v roku 1990 už pod 250 kilogramov. V roku 1992 brazílska vláda ťažbu definitívne ukončila a odvodňovacie zariadenia boli odstránené. Dažďová a podzemná voda potom postupne zaplnili obrovskú jamu.
Dnes je na mieste bane jazero obklopené krajinou poznačenou desaťročím intenzívnej ťažby. Samotná Serra Pelada však nezmizla pod džungľou – v oblasti stále žije komunita bývalých garimpeiros a ich rodín a otázka nerastných práv i možného ďalšieho využitia ložiska sa v Brazílii opakovane vracala. Zlatej horúčke zostala aj menej viditeľná stopa v podobe kontaminovaných sedimentov a pôdy.
