Útesy v Ault

Toto prímorské letovisko na severe Francúzska je ideálnym východiskovým bodom pre našu cestu okolo sveta. Vďaka dobrému dopravnému spojeniu – zo železničnej stanice vo Woincourte sem denne premávajú autobusy -, blahodarným účinkom jódu a množstvu certifikovaných penziónov ponúka Ault možnosť aklimatizácie pred tým, ako sa vydáme do ďalekých džunglí. Len sa tu nesmieme zdržiavať príliš dlho, pretože neexistuje záruka, že si budeme môcť pohodlne užívať malebné pobrežie v Ault Onival dlhší čas. Nie že by miestni obyvatelia neboli dostatočne pohostinní, práve naopak. Na vine sú skôr dravé sivé vody Lamanšského prielivu, ktoré sa od nepamäti usilovne snažia zničiť to, čo sa ľudia pokúsili vybudovať, a bezostyšne na to využívajú krehkosť kriedových útesov a nestálosť štrkového pobrežia.

A pritom sa to všetko začalo tak sľubne: v roku 1206 sa dedina Ault stala takou významnou, že jej správca udelil štatút mesta. Tým správcom bol šľachtic Thomas de Saint-Valéry, ktorý o osem rokov neskôr zahynul v bitke pri Bouvines a predtým sa mu podarilo zachrániť kráľa pred veľkým nebezpečenstvom, ale to je už iný príbeh. V nasledujúcom storočí pokračoval rozvoj mesta, najmä vďaka rybárskemu prístavu. V polovici tisícročia už bola prosperita Aultu pojmom, a to aj napriek ťažkostiam storočnej vojny. Smrteľnejšie ako saskí vojaci však boli morské búrky: v roku 1579 zmizla vo vlnách dolná časť mesta a prístav. Pre mesto sa tým začal nekonečný boj so živlami. Samozrejme, bol to nerovný boj, hoci o dve storočia neskôr sa zdalo, že Ault opäť zvíťazí. Mesto sa opäť rozrástlo o široký pás pobrežia pod útesmi, počet obyvateľov dosiahol päťtisíc, prístav živil šesťsto rybárov. Ault bol však odsúdený na to, aby sa nepriazeň osudu opakovala znova a znova. Pobrežný pás neustále ustupoval pred morom – za sto rokov o viac ako sto metrov -, hrádze pravidelne strhávala voda a obydlia mizli pri búrlivých prílivoch. V 19. storočí to rybári napokon vzdali a s bolesťou v srdci zamierili do Le Tréport, Le Hourdel alebo Saint-Valéry. Victor Hugo v jednom zo svojich listov vyjadril znepokojenie nad týmto stavom: “Všetky tie úbohé strechy natlačené jedna na druhú z diaľky vyzerajú ako kŕdeľ vtákov, ktorý sa chúli pred vetrom. Ault sa bráni, ako sa len dá, útes sa nezriedka rúca v celých kusoch. Skala praská a časť mesta visí na vlásku.” Počet obyvateľov sa dovtedy zmenšil na tretinu a tí, čo zostali, radšej odišli do údolia do bezpečia a našli si nové povolanie: zámočníctvo, ktoré nie je až tak závislé od rozmarov Neptúna. A tak sa do pazúrov nemilosrdnej erózie dostali ďalšie obete: parížska buržoázia, ktorá bola taká zaslepená módou kúpať sa v mori, že neprehliadla pascu. Pozemky sa predávali ostošesť – “od desiatich frankov za meter”, ako sa píše v inzeráte z roku 1882. Stavalo sa na piesku, doslova aj obrazne. Pozdĺž onivalskej pláže, na tom mále pôdy, čo zostalo z bývalého pobrežného pásu, vyrástli palácové vily ako po daždi a ďalšie sa tlačili na takzvanom “živom” útese, o ktorom sa až príliš neskoro zistilo, že si žije vlastným životom, možno až príliš …

Tie najvydarenejšie z víl už nikde nie sú: niektoré odniesla voda a iné sa zrútili do prázdna, keď sa útes rozpadol. Dedina statočne bojuje o záchranu aspoň zvyšku a horúčkovito stavia okolo svojej “terasy nad morom”, ako ju miestni radi nazývajú, smiešne betónové zábrany. Život a zámočníctvo tu udržujú v chode a držia sa v úctivej vzdialenosti od mora, ako sa len dá, ale štvrte pozdĺž previsu začínajú pripomínať mestá duchov – fasády tamojších domov sú také pochmúrne, akoby vedeli, že niet nádeje. Veď kto by dokázal poraziť súpera, ktorý dokáže každý rok zhltnúť tri metre skaly?