Do dnešného dňa stále nevieme, kto, prečo a s akým cieľom postavil Stonehenge. Starobylý kamenný kruh na kriedovom podloží Salisburskej nížiny vo Wiltshire ostáva akousi archeologickou záhadou. Celá stáročia prichádzajú archeológovia, historici, vedci a folkloristi s rôznymi teóriami o jeho pôvode a bývalom využití. Už ho chybne označili za ruinu rímskej stavby, ktorú vztýčili ako Platónov ideál architektúry, a dokonca ho pošpinili tvrdením, že išlo o miesto krvavého vraždenia. V súčasnosti prevládajú názory, že ide o pohrebisko, lunárny chrám, astronomické hodiny, miesto určené na liečenie alebo, čo je najmenej pravdepodobné, pristávaciu plochu pre UFO. Ľuďom z 19. a 20. storočia sa najviac spájal s druidmi, ktorých vtedy považovali za jeho tvorcov. Túto teóriu šíril najmä historik a archeológ z 18. storočia William Stukeley. Súčasní archeológovia ju síce zavrhli, ale dnešní nasledovníci tejto predkresťanskej pohanskej viery aj tak považujú Stonehenge za posvätný a naďalej tu pozorujú zimný a letný slnovrat, tak ako posledných približne dvesto rokov.
Hoci sa pôvod originálu stratil v hmle času, dôvody existencie jeho betónovej repliky v skutočnej veľkosti v Maryhille v štáte Washington (USA) sú naopak úplne jasné, hoci trochu nezvyčajné. Maryhillský Stonehenge je duchovným dieťaťom staviteľa ciest Samuela Hilla – postavy, ktorú po smrti v seattleských novinách charakterizovali titulkom „Vizionár zo severozápadu, alebo paranoidný excentrik?“. Hillov životopis zase niesol podtitul Princ zo zámku Nikde.
Tento syn kvakerského lekára sa narodil v roku 1857 v Deep River v Severnej Karolíne. Prvé pracovné skúsenosti získal ešte ako tínedžer, keď robil zememerača pre železničnú spoločnosť. Potom vyštudoval právo na Harvardovej univerzite a stal sa právnym poradcom spoločnosti Great Northern Railway v Saint Paul v Minnesote. Na začiatku 20. storočia sa mu podarilo zbohatnúť vďaka špekuláciám s akciami. Domnieval sa, že budúcnosťou nie sú železnice a para, ale cesty a benzín. Vybral sa na západ od Seattlu, kde sa chopil úlohy prezidenta v Seattle Gas and Electricity Company, Washington State Good Roads Association a neskôr aj v Pacific Highway Association. Nie všetko v Hillovom živote však išlo tak hladko a priamo. Pred rozvodom mal niekoľko mimomanželských pomerov a na sklonku života si bol istý, že po ňom idú všetci možní „anarchisti“, „komunisti“ aj obyčajný „lupiči“.
Tak či onak, bol presvedčeným kvakerom, a aj keď neochotne, podporil zpojenie sa USA do prvej svetovej vojny, celý život bol pacifista. V roku 1907 získal vyše 24 km² zeme v Klickitate v štáte Washington s cieľom zriadiť tu kvakerskú poľnohospodársku komunitu, ktorú napokon pomenoval Maryhill po svojej dcére Mary. Aby do svojej „zasľúbenej“ s výhľadom na rieku Columbia prilákal pracujúcich ľudí, v nasledujúcom roku tu zriadil hostinec, múzeum aj galériu a začal so stavbou modelových ciest, hlavne aby urobil dojem na oregonských zákonodarcov a predstavil im výhody asfaltu a dlažby.
Pokiaľ ide o samotné hospodárstvo, osídlenie Maryhill napokon skončilo neúspechom. Požiar zničil aj tých niekoľko domov, čo stihli postaviť, skôr než by kohokoľvek nalákali, aby sa presťahoval na toto odľahlé miesto. V roku 1918 tu však Hill plánoval vztýčiť pamätník tým, ktorí prišli o život v len nedávno ukončenej prvej svetovej vojne. Keďže veril, že pravý Stonehenge bol miestom ľudských obiet, rozhodol sa, že jeho model v skutočnej veľkosti bude vhodným pomníkom padlých z okresu Klickitat.
Pôvodne chcel monument postaviť z miestneho pieskovca a zlepenca, ale keď sa ukázalo, že je to príliš nepraktické, rozhodol sa pre železobetón – materiál, ktorý sa osvedčil pri stavbe ciest a výškových budov a rýchlo naberal na popularite. Inšpiroval sa masovou výrobou Henryho Forda a megality staval z jednoliatych a vopred vyrobených betónových blokov. Každý z nich potom doladil špeciálnym hrudkovitým náterom, ktorý blokom dodával vzhľad vetrom ošľahaných anglických vzorov. Stavba pôvodného Stonehenge bola zdĺhavá a náročná. Moderné uhlíkové datovanie potvrdilo, že jednoduchý násyp vznikol okolo roku 2 900 pred n. l. a cesta od neho k celému prstencu skál trvala podľa odhadov asi päť storočí namáhavej a nepretržitej driny. Samozrejme, Hillova verzia zo začiatku 20. storočia si vyžiadala oveľa menej času a úsilia. Predsa ju však dokončili až v roku 1929. Hill, čoraz viac sužovaný paranojou, zomrel len o dva roky neskôr. Jeho popol uložili do hrobky neďaleko pamätníka. Od roku 1955 označuje miesto jeho posledného odpočinku o čosi skromnejší žulový pamätník venovaný jemu samotnému.
Aj keď hrobka aj Maryhillský Stonehenge dnes držia akúsi osamelú stráž na trávnatom pahorku, kde im robia spoločnosť len kríky a veterné turbíny, predsa priťahujú pútnikov. Monument je však orientovaný podľa astronomického horizontu, a nie podľa slnovratu ako pravý Stonehenge. Okolité kopce navyše zastierajú výhľad na horizont, a tak to nie je najlepšie miesto na pohanské rituály. Ako vojnový pamätník je však zvláštne dojemný. Nezvyčajné umiestnenie na kopci s výhľadom na rieku pod ním núti človeka zamyslieť sa nad smrteľnosťou a stratou.
