Kijŏng-dong – dedina, ktorá mala klamať svet

V bezprostrednej blízkosti demilitarizovaného pásma, štyri kilometre širokého a približne 250 kilometrov dlhého územia, ktoré od roku 1953 oddeľuje Severnú a Južnú Kóreu, ležia dve dediny. Každá na opačnej strane hranice, každá v inom svete. Jedna je skutočná, druhá iba predstiera, že existuje. Kijŏngdong, dedina postavená v 50. rokoch 20. storočia na severokórejskej strane hranice, je miestom, kde architektúra klame a kde sa život iba hrá na život.

Oficiálne severokórejské zdroje tvrdia, že v Kijŏngdongu žije približne dvesto rodín, ktoré pracujú v poľnohospodárskom družstve a majú k dispozícii kompletnú občiansku vybavenosť vrátane školy a nemocnice. Realita je však iná. Dedina je neobývaná. Nikto tu nebýva, nikto tu nežije svoj každodenný život. Kijŏngdong je kulisa – starostlivo navrhnutá, udržiavaná a osvetlená kulisa, ktorej jediným cieľom je presvedčiť ľudí na druhej strane hranice, že sever je miestom prosperity, poriadku a pokroku.

Z diaľky pôsobí dedina úplne obyčajne. Niekoľkoposchodové domy so symetrickými fasádami, upravené ulice, stožiar s obrovskou vlajkou. Až pri pozornejšom pohľade sa ilúzia začína rozpadať. Okná nemajú sklá, v budovách chýbajú vnútorné priečky, balkóny sú prázdne a nefunkčné. Elektrické osvetlenie sa každý večer zapína automaticky pomocou časových spínačov – v krajine, kde je elektrina luxusom a veľká časť územia sa po zotmení ponára do tmy. Jediní ľudia, ktorých možno v dedine sporadicky zazrieť, sú upratovacie čaty, ktoré pravidelne zametajú ulice, aby udržali zdanie obývaného priestoru.

Myšlienka postaviť falošnú dedinu nie je v dejinách úplne nová. Často sa spomína pojem Potemkinova dedina, legenda o kulisách postavených pre ruskú cárovnú Katarínu II., aby zakryli skutočný stav krajiny. Hoci historici o pravdivosti tohto príbehu pochybujú, Kijŏngdong je jeho modernou a veľmi reálnou variáciou. Nejde o dočasnú atrakciu, ale o stálu architektonickú lož, ktorá prežila celé desaťročia.

Vznik „Dediny mieru“, ako Kijŏngdong nazýva severokórejská propaganda, úzko súvisí so zriadením demilitarizovaného pásma po podpísaní prímeria v roku 1953. Obe Kórey získali právo ponechať si na tomto území jednu osadu. Južná Kórea sa rozhodla zachovať tradičnú dedinu Daeseong-dong, ktorej obyvatelia sa po generácie živili pestovaním ryže. Severná Kórea si namiesto toho vybrala výstavbu novej, väčšej a reprezentatívnejšej osady – dediny, ktorá mala byť výkladnou skriňou režimu.

V porovnaní s južnou dedinou pôsobí Kijŏngdong veľkolepo. Satelitné snímky ukazujú rozsiahlu osadu rozmerov menšieho mesta s viacerými centrami, veľkými budovami a poľnohospodársky využívanými plochami. Domy majú strechy pokryté modrými keramickými škridlami, ulice sú široké a osvetlené, stožiar s vlajkou dosahuje výšku 160 metrov. Bol postavený ako odpoveď na juhokórejský stožiar v Daeseong-dongu vysoký 98 metrov a istý čas patril k najvyšším na svete. Aj tento detail ukazuje, že Kijŏngdong nie je dedinou, ale nástrojom symbolického súboja.

Demilitarizované pásmo je dnes paradoxne jedným z najzachovalejších prírodných území v regióne. Na území zamínovanom miliónmi nášľapných mín tu žijú desiatky ohrozených druhov zvierat vrátane levhartov mandžuských, žeriavov či medveďov ušatých. Kórejské turistické agentúry propagujú oblasť ako „zónu pokoja a života“ a organizujú výlety, počas ktorých možno Kijŏngdong pozorovať z bezpečnej vzdialenosti. Vstup do dediny je zakázaný, rovnako ako akýkoľvek pokus o priamy kontakt. Turisti musia pred vstupom do oblasti podpísať vyhlásenie, že si uvedomujú riziko zranenia alebo smrti v dôsledku možných vojenských incidentov.

Kijŏngdong však nebol len vizuálnou kulisou. Po desaťročia slúžil aj ako zvuková zbraň. Z reproduktorov umiestnených v dedine sa až do roku 2004 ozývali propagandistické prejavy a budovateľské piesne namierené proti Južnej Kórei. Reproduktory stíchli, aby sa znovu rozozvučali v roku 2010 po potopení juhokórejskej ponorky, pri ktorom zahynulo 46 námorníkov. Dedina sa tak stala jedným z najhlasnejších symbolov studenej vojny, ktorá sa na Kórejskom polostrove nikdy úplne neskončila.

V širšom kontexte Kijŏngdong zapadá do tradície totalitných režimov, ktoré uprednostňujú symbol pred funkciou a formu pred obsahom. Podobné architektonické výstrely nájdeme aj inde – v Rumunsku v podobe gigantického Paláca parlamentu, v Bulharsku v opustenom pamätníku Buzludža či v Pchjongjangu v nedokončenom hoteli Ryugyong, ktorý sa týči nad mestom ako prázdna pyramída moci. Všetky tieto stavby spája túžba po obdive, po potvrdení vlastnej veľkosti, hoci len z bezpečnej vzdialenosti.

Kijŏngdong je falošná dedina, no zároveň veľmi pravdivý symbol. Ukazuje, ako môže ideológia vytvárať priestory bez života, mestá a dediny bez ľudí, budovy bez obsahu. Je nostalgickou spomienkou na budúcnosť, ktorá mala prísť, ale nikdy neprišla. A práve preto je Kijŏngdong miestom, ktoré hovorí viac o moci než o architektúre, viac o strachu než o prosperite a viac o ilúzii než o realite.