Flevopolder: územie ukradnuté moru

Takmer 2 000 rokov zvádzali obyvatelia dnešného Holandska priam sizyfovský boj v snahe zdržať more a získať nové časti súše. Stopy po tomto súboji vidíme aj vo zvyškoch starodávnych terpen, umelo navŕšených zemných pahorkoch, ktoré v niektorých oblastiach krajiny prežili dodnes. Datujú sa do obdobia približne 500 rokov pred n. l. a spolu s hrádzami slúžili prvým osadníkom, ktorí sa rozhodli usadiť v tejto často premočenej krajine ako základný val proti záplavám. Samotné tieto opatrenia však sotva stačili na to, aby zastavili postup rozbúreného mora. Navyše séria mimoriadne prudkých búrok v 11. a 12. storočí viedla k smrti desiatok tisíc ľudí, ktorí sa utopili, a obrovské plochy severného pobrežia napokon pohltila voda. Tieto zmeny krajiny mali však aj jednu výhodu. Mesto Amsterdam, ležiace v estuári rieky, sa odrazu ocitlo priamo pri oceáne a postupom času sa z neho stal významný prístav a napokon aj hlavné mesto.

Predsa sa však príbeh tohto štátu, ktorého polovica leží pod úrovňou morskej hladiny, krúti okolo získavania a straty pôdy. Vraví sa, že Boh síce stvoril svet, ale Holanďania dali svetu Holandsko. Približne 10 percent celej krajiny pozostáva z častí, ktoré boli kedysi pod vodou. Aj väčšina z toho zvyšku by sa ocitla pod hladinou, nebyť rozsiahlej siete kanálov, priehrad, odvodňovacích jarkov a hrádzí, ktoré sa začali stavať už v stredoveku. Do 15. storočia si Holandsko vyvinulo mimoriadne sofistikovaný hydro-inžiniersky systém. Využívalo v ňom sieť obvodových hrádzí a veterných mlynov, ktoré slúžili na čerpanie vody – preto sú v tejto krajine doslova všadeprítomné – a vysúšali premočenú pôdu. Prebytočná voda sa potom vlievala do rybníkov, riek a jazier. Odvodnené územia, známe ako poldre, sa následne mohli využívať na poľnohospodárstvo či ako stavebné pozemky. Táto technológia dosiahla svoj vrchol v druhej polovici 20. storočia vznikom Flevolandu, skupiny poldrov, ktoré tvoria holandskú dvanástu a najmladšiu provinciu. Je to zároveň najväčší umelý ostrov na svete.

Flevoland zosobňuje dlhoročné úspešné snahy holandských inžinierov o skrotenie Zuider Zee, čiže Južného mora. Kedysi bolo estuárom rieky Rýn, no pre búrky a prirodzenú eróziu sa z neho stalo vnútrozemské more, ktoré akoby sa snažilo čoraz viac rozširovať. Prvý návrh na jeho uzavretie a vysušenie prišiel v roku 1667 od priekopníka v hydraulike Hendrika Stevina, ktorý si za celoživotný cieľ stanovil ochrániť Holanďanov pred “besnením a skazou Severného mora… spolu s brakickými vodami Zélandu, Hollandu a Frízska.” Jeho sen sa však nikdy neuskutočnil a nápad zapadal prachom až do 19. storočia, keď sa vďaka parou poháňaným vodným čerpadlám dal oveľa ľahšie uskutočniť. Svetlo sveta však uzrelo ďalších tridsať plánov, pokým sa v deväťdesiatych rokoch 19. storočia štafety neujal Cornelis Lely. Ako bývalý študent inžinierstva na polytechnike v Delfte sa stal ministrom dopravy a vodného hospodárstva. Lely pripravil niekoľko technických štúdií a stal sa vášnivým zástancom rekultivácie. Súhlas od vlády však prišiel až po ďalšej strašnej záplave v roku 1916. Prvá fáza prác na Zuider Zee sa začala v roku 1920 stavbou Afsluitdijku. Táto tridsať kilometrov dlhá hrádza mala spájať provincie Severný Holland a Frízsko a oddeliť Zuider Zee od Wadden Zee a Severného mora. Po dokončení v roku 1932 Zuider Zee zaniklo, jeho slané vody čoskoro nahradili sladké vody rieky Ijsel a umelého sladkovodného Ijselského jazera. Táto časť plánu sa stretla s veľkým znepokojením miestnych rybárov, ktorí ostro vystupovali proti strate priameho prístupu k moru a zásobám rýb.

Počas nasledujúcich štyroch desaťročí sa však postupne vysušovali tisícky štvorcových metrov pôdy, čím vznikali poldre, ktoré sa v roku 1986 spojili do provincie Flevoland. Počiatočné zúrodňovanie pôdy malo slúžiť najmä na poľnohospodárske účely. Vyrástli tu však aj dve nové plánované mestá – Lelystad (ktorý dostal meno na počesť Cornelia Lelyho) a Almere. Odhliadnuc od toho, čo tvrdia zlé jazyky (jeden knižný sprievodca zavrhuje obe mestá ako “príšerne nudné miesta postavené podľa neúprosnej pravidelnej mriežky”), Almere, ktoré malo v roku 1997 len 100 000 obyvateľov a dnes takmer dvojnásobok, je najrýchlejšie rastúcim mestom Holandska. Nachádzajú sa v ňom fascinujúce diela moderného verejného umenia a príklady modernej architektúry vrátane Groene Kathedrall (Zelenej katedrály) Marinusa Boezema, zhluku topoľov vysadených pred tridsiatimi rokmi do tvaru pôdorysu katredrály Notre-Dame v Remeši. Nájdeme tu aj Fantasy, štvrť experimentálneho environmentálneho bávania, ktorá tu stojí od čias súťaže z roku 1982. Bola výzvo pre umelcov, inžinierov, architektov a dokonca aj verejnosť, aby predstavili svoje návrhy nezvyčajných a nápaditých priestorov na bývanie.