Rawalpindi je zložitým produktom zložitej histórie. V tom či onom historickom období vládli v Rawalpindi hinduisti, sikhovia, budhisti, moslimovia a kresťania. Niekedy žili vedľa seba v mieri komunity patriace k rôznym náboženstvám. Inokedy prevládalo napätie alebo dokonca konflikty.
Posledným prelomovým momentom v tomto smere bolo dosiahnutie nezávislosti Pakistanu v roku 1947. V tom čase tvorili obyvateľstvo Rawalpindi: moslimovia (44 %), hinduisti (34 %), sikhovia (17 %) a ostatní (5 %). Po získaní nezávislosti došlo k masovej migrácii. Prílev moslimov a odliv hinduistov a sikhov drasticky zmenil demografiu Pakistanu a nevyhnutne aj Rawalpindi. V súčasnosti je obyvateľstvo Rawalpindi takmer úplne moslimské (97 %).
Architektonická scenéria Rawałpindi odráža tieto demografické zmeny. Staré štvrte Rawalpindi pretínajú veľké dopravné tepny preplnené dopravou a úzke uličky preplnené ľuďmi. Ruch môže byť ohromujúci a často si vyžaduje neustálu pozornosť. Priamo nad úrovňou ulice sa však nachádzajú pozostatky sikhských, kresťanských a hinduistických náboženských budov, z ktorých posledné sú najvýraznejšie.
Veľmi malý počet hinduistických chrámov (mandir) stále funguje ako miesta uctievania, zatiaľ čo drvivá väčšina bola zničená, opustená alebo prestavaná na obydlia, školy či dokonca policajné stanice. Na úrovni terénu sú takmer na nerozoznanie od akejkoľvek inej budovy, ale šikhary (t. j. najvyššie veže chrámov) sú stále rozpoznateľné. Sú schátrané, ale ich dizajn vyniká nad ostatnými a niektoré si stále zachovávajú architektonické ozdoby, ktoré by stálo za to zachrániť.
Väčšina týchto chrámov pochádza z konca 19. a začiatku 20. storočia, ale je o nich málo informácií a pre návštevníkov nie je nič ľahko dostupné. Úrad pre rozvoj Rawalpindi má od roku 2020 plány na obnovu a ochranu týchto stavieb, ale zatiaľ sa nič konkrétne neurobilo. Zatiaľ jediným spôsobom, ako oceniť tieto hinduistické chrámy, je ponoriť sa do ruchu a zhonu centra Rawalpindi a loviť šikhary.
