Podrobný plán tejto miliónovej kenskej aglomerácie by ste hľadali márne. Kartografi o nej vedia tak málo, že ju radšej ignorujú. Veď ako sa dá zmerať oblasť, ktorá je v neustálom pohybe, nemá žiadnu správu a je aj dosť nebezpečná? A k čomu by bola mapa slumu, hoci aj toho najväčšieho v Afrike? Žiadny štátny úradník, žiadny doručovateľ elektrospotrebičov, ba ani turista nemá najmenší dôvod pustiť sa do riskantného hľadania cesty týmto labyrintom plným blata a vlnitého plechu.
Okrem toho, že toto miesto nie je dobre zmapované, aj jeho názov môže zavádzať: Kibera znamená v núbijčine les, ale takýto druh vegetácie tu sotva nájdete. Názov pochádza spred sto rokov, keď nubijským vojakom z koloniálnych práporov britského impéria pridelili vtedy ešte naozaj zalesnenú pôdu neďaleko Nairobi. Až do začiatku 60. rokov 20. storočia bola situácia relatívne stabilná; žilo tu päťtisíc ľudí, čo je na 256 hektárov pôdy viac než primeraný počet. O dvadsať rokov neskôr bol počet obyvateľov desaťnásobne vyšší, pretože sa na predmestia začali masovo sťahovať ľudia z vidieka. Začiatkom 90. rokov sa počet obyvateľov štvornásobil a odvtedy pravidelne každých desať rokov narastá o 100 %. Vysvetlenie je celkom jednoduché: stromy museli uvoľniť miesto ľuďom…
Nikde inde na svete nežije toľko ľudí na takom malom priestore: na kilometer štvorcový ich pripadá viac ako tristotisíc a na jednu izbu takmer desať. Zásobovanie pitnou vodou je neisté a chýbajú hygienické zariadenia, ale kriminalita je obrovská. Slumy sú takými územiami nikoho, ale žije v nich veľké množstvo ľudí – a Kibera nie je výnimkou. To, že toto miesto mimochodom legálne neexistuje, nebráni tomu, aby sa tu dialo veľa vecí. Pod strechami z vlnitého plechu sa rozvinula veľmi dynamická tieňová ekonomika, v ktorej nechýbajú pekári, stolári, krajčíri, najrôznejší prenajímatelia a dokonca ani mobilné telefóny. K tomu sa pridáva celý rad menej chvályhodných činností, od vydierania cez obchodovanie s ľuďmi všetkého druhu až po etnické strety a vybavovanie si účtov – či už politických, alebo mafiánskych. Nie všetko je dokonalé.
Tak ako na všetkých predmestiach sveta, aj v Kibere značná časť obyvateľov vždy za úsvitu opúšťa to, čo sa dá len ťažko nazvať domovom, a vydáva sa do veľkomesta za peniazmi. Najkratšia a najistejšia cesta do centra vedie po železnici, ktorá prechádza slumom. Tisíce z nich pochodujú každé ráno po štrku a to isté sa opakuje večer pri návrate, lenže s únavou a šerosvitom prichádza aj zubatá, ktorá má často podobu nenápadných lokomotív. Existuje nespočetné množstvo nehôd, pri ktorých nepozorných chodcov zrazia prechádzajúce vlaky.
Ale miestni obyvatelia jednoducho musia odísť do práce, pretože aj keď by si to človek nemyslel, život v pekle je dosť drahý. V Kibere sa nikto nemôže pochváliť úradným dokladom, že skutočne vlastní svoju pôdu, pretože táto oblasť je už desaťročia nelegálne obývaná. To však nebráni niektorým miestnym „krstným otcom“ prideľovať pozemky, akoby to boli riadne zaregistrované parcely, a robiť si z toho skvelý biznis. Prenájom jednej izby môže stáť deväť eur mesačne, čo je na západné pomery smiešna suma, ale pre niekoho, kto zarába menej ako dvadsať eur mesačne, je to veľa peňazí. Celkovo tento biznis bez mihnutia oka ročne pre celú Kiberu zhrabne sumu, ktorá sa pravdepodobne blíži k ôsmim miliónom eur. Zlé jazyky tvrdia, že na tom zarábajú najmä miestni hodnostári alebo dokonca členovia vlády.
Tunajší obyvatelia nemajú na výber, či už ide o sezónnych pracovníkov, alebo ľudí zamestnaných dlhodobo: ich príjmy sú také nízke, že si nemôžu dovoliť riadne bývanie – musia naďalej hniť na tejto skládke a časť svojich obmedzených financií dávať vykorisťovateľom z Kibery. A pretože nešťastie nikdy nechodí samo, slum je z oboch strán obklopený komfortnými domami, ktoré nešťastníkom neustále pripomínajú, ako vyzerá normálny život. Snívajúci sa dokonca môžu tešiť z výstavnej zelenej plochy, ktorá sa rozprestiera priamo na severnom okraji slumu. Kráľovský nairobský golfový klub tu prevádzkuje ihrisko, na ktoré by sa miestnym staviteľom určite zmestilo aspoň stopäťdesiattisíc ľudí. Tí najväčší optimisti si však vždy budú môcť povedať, že všetko zlé je na niečo dobré: miera výskytu AIDS – a vlastne aj prostitúcie – tu dosahuje nevídané rozmery a situácia v zdravotníctve je taká neúnosná, že sa tu začínajú zriaďovať kliniky a lekári sú považovaní za najlepších v Afrike.
Taktiež z kartografického hľadiska tu svitá nová nádej: obrysy Kibery sa postupne formujú vďaka Map Kibera Project, iniciatíve, ktorú založil taliansky vedec s pomocou obyvateľov slumov a kenských akademikov. Táto mimovládna organizácia, ktorá vychádza zo zásady, že zdokumentovanie problému je prvým krokom k jeho riešeniu, zaujala veľmi metodický prístup: zistila počet obyvateľov, vykonala štatistiky o chorobách a ľudských potrebách a riadne zmapovala oblasť. Zviditeľní konečne zanedbávaných chudobných? A otvoria sa im radostnejšie perspektívy?
