Kráľovská stanica Kazichene

Miestni obyvatelia kedysi poznali železničnú stanicu Kazichene v západnom Bulharsku ako kráľovskú stanicu, ktorá je dnes už opustená a je pravdepodobne jedinou voľne prístupnou pamiatkou na bulharskú kráľovskú rodinu. V súčasnosti je stanica v dezolátnom stave ako vhodná alegória na svojich bývalých majiteľov.

Po podpísaní zmluvy v San Stegano v roku 1878 Rusko a Osmanská ríša vypracovali plány na vytvorenie autonómneho bulharského kniežatstva. Po niekoľkých neúspešných politických pokusoch si mladý bulharský štát zvolil za prvého cára Ferdinanda, dediča nemeckého šľachtického rodu Saxe-Coburg-Gotha.

Ferdinand I. Bulharský spolu so svojím synom Borisom a vnukom Simeonom vládli Bulharsku až do druhej svetovej vojny. V roku 1944 Sovietmi podporovaný štátny prevrat zvrhol rodinu, ktorá následne utiekla do Španielska.

Počas vlády kráľovskej rodiny si noví cári postavili nespočetné množstvo palácov, víl, útočísk a iných stavieb, aby sa mohli pochváliť svojím postavením vládcov a využívať to, čo im rýchlo sa rozvíjajúca krajina ponúkala.

V rokoch 1906 až 1911 bola postavená kráľovská železničná stanica Kazichene ako vstupná brána do nového paláca Vrana, dokončeného o niekoľko rokov neskôr, ktorý bol najbližším kráľovským sídlom mimo hlavného mesta. Na jednej strane privážali špeciálne vlaky kráľovskú rodinu a vzácnych hostí z celej Európy a na druhej strane malá súkromná železnica dopravila rodinu a hostí do paláca za menej ako 10 minút. Legenda hovorí, že cár Boris dokonca sám riadil malú lokomotívu.

Po druhej svetovej vojne štát zhabal všetok kráľovský majetok. Stanica bola zbavená všetkých insígnií a fakticky opustená, hoci až v 90. rokoch 20. storočia sa stala úplne opustenou.

Dnes je kráľovská železničná stanica ponechaná na ďalšie upadanie, zatiaľ čo palác Vrana sa stal obľúbeným turistickým cieľom. Dnes je palác ľahko dostupný, kúsok od centra mesta, vďaka čomu je spletitý dopravný systém zvláštnosťou minulosti.