Martorana

Tento kostol z 12. storočia, ukrytý na námestí Piazza Bellini za nevšednou španielskou barokovou fasádou, je majestátnym pozostatkom z čias, keď bolo Palermo najbohatším prístavom v západnej Európe. Hovorí sa mu Martorana, oficiálny názov je Kostol Santa Maria dell’Ammiraglio, čo je pocta jeho patrónovi, sýrsko-gréckemu dobrodruhovi Jurajovi z Antiochie.

Tento podnikavý Antiochijčan začal svoju vojenskú kariéru v službách severoafrického sultána Zirida Tamima ibn Muizza. Po tom, čo upadol do nemilosti sultánovho nástupcu, utiekol na sever do nedávno pokresťančeného Palerma, kde sa predstavil na dvore ambiciózneho normanského kráľa Rogera II. Tam sa čoskoro stal veliteľom námorníctva vzmáhajúceho sa sicílskeho kráľovstva.

Práve vďaka Jurajovi Antiochijskému a jeho nástupcom sme zdedili termín admirál, titul, ktorý sicílski Normani odvodili od arabského titulu „emir al-bar“, čo v hrubom preklade znamená „hlavný vojenský veliteľ na mori“. Medzi vojenské úspechy prvého admirála na svete patrilo potlačenie rebelujúceho princa Grimoalda z Bari, dobytie byzantského ostrova Korfu a založenie normanskej kolónie na pobreží dnešného Tuniska.

Juraj zomrel v roku 1151 alebo 1152 v Egejskom mori, keď sa pokúšal dobyť samotnú Byzantskú ríšu, čo bol príliš veľký čin aj na jeho pôsobivé schopnosti. Našťastie sa tak stalo až po tom, ako Palermu daroval Martoranu, jeden z vrcholov sicílskeho synkretického arabsko-normanského architektonického štýlu. Samotný kostol prešiel od svojej výstavby niekoľkými významnými úpravami: Jeho románska zvonica je ozdobou z 13. storočia a baroková fasáda je jedným z prídavkov zo 17. storočia. Pôvodná mozaikou pokrytá apsida kostola bola v tom istom čase tragicky zničená a nahradená krikľavým oltárnym náterom, ktorý možno nájsť v mnohých talianskych kostoloch.

Čiastočne vďaka reštaurátorskému úsiliu v 19. storočí sa však z pôvodného umenia kostola zachovalo dosť, aby návštevníci vnímali jeho niekdajšiu veľkoleposť. Približne polovica interiéru je stále pokrytá pôvodnými zlatými mozaikami, ktoré sú dielom privezených gréckych umelcov. Pri vchode víta návštevníkov oslnivé vyobrazenie kráľa Rogera II. korunovaného Kristom. Oproti nemu leží Juraj Antiochijský pokorne pred Pannou Máriou. Na iných miestach sú detailne spracované biblické príbehy a drevený vlys obklopujúci kupolu obsahuje kresťanský hymnus napísaný arabským písmom, pravdepodobne jednu z obľúbených piesní admirála sýrskeho pôvodu z detstva.

Kostol fascinoval aj nekresťanov. Arabský cestovateľ z 12. storočia Ibn Jubayr – ktorý precestoval také nádherné stredoveké mestá ako Córdoba, Káhira, Bagdad a Mekka – považoval Martoranu za jeden z divov sveta. Opísal kostol ako „jednu z najúžasnejších stavieb, aké kedy bolo možné vidieť“ a napísal: „Kiež by Alah vo svojom milosrdenstve a dobrote čoskoro poctil túto stavbu hlasom muezína!“

Hoci sa Ibn Jubayrovo želanie o návrate moslimskej vlády na Sicíliu nikdy nenaplnilo, Martorana je dnes domovom menšinovej náboženskej skupiny, taliansko-albánskej katolíckej cirkvi. Italoalbánci, nazývaní Arbëreshë, sa na Sicíliu a do južného Talianska prisťahovali v neskorom stredoveku, keď sa Byzantská ríša pomaly rozpadala. Príslušnosť cirkvi Arbëreshë k byzantskému obradu znamená, že omše v Martorane sa konajú v starogréčtine, teda v rovnakom jazyku ako v čase založenia cirkvi pred 800 rokmi.

Poslednou zaujímavosťou Martorany je jej spojenie s populárnym sicílskym pečivom nazývaným frutta Martorana – tradičným marcipánom, ktorý je tvarovaný tak, že sa neuveriteľne podobá na skutočné kúsky ovocia. Hovorí sa, že toto spojenie vychádza z návštevy habsburského cisára Karola V. v Martorane v septembri 1535. Mníšky z kláštora Martorana, ktoré museli pohostiť cisára medzi ešte nedozretými pomarančmi v kostolnej záhrade, vytvorili na skrášlenie tohto miesta marcipánové pomaranče, ktoré vyzerali ako živé. Všetci však dobre vedeli, že cisár neznáša neudržiavanú záhradu, takže Karola pravdepodobne potešila vynaliezavá finta mníšok. Dnes je frutta di Martorana všadeprítomná vo výkladoch sicílskych cukrární.