Kapucínske katakomby

V chodbách pod Palermom stoja mŕtvi stále oblečení do svojich najlepších šiat. Muži v oblekoch, kapucíni v habitoch, vojaci v uniformách, ženy v čipkách a deti v slávnostnom oblečení. Niektorým zostali vlasy, iným zuby, ďalším kus kože natiahnutý cez lebku. Ústa sa im po stáročiach otvorili, očné jamky zostali prázdne a šaty často prežili svojich majiteľov v podstatne lepšom stave. Katakomby tak pripomínajú spoločenskú udalosť, na ktorú hostia dorazili pred tristo rokmi a odvtedy sa nikto neunúval poslať ich domov. Kapucíni si pritom nič podobné pôvodne neplánovali.

Štyridsaťpäť mníchov, ktorí odmietli zhniť

Keď sa kapucíni v roku 1534 usadili pri palermskom kostole Santa Maria della Pace, svojich zosnulých pochovávali do spoločnej podzemnej jamy. Po niekoľkých desaťročiach sa zaplnila a v roku 1597 začali budovať nový cintorín. O dva roky neskôr otvorili starú hrobku, aby ostatky premiestnili, a našli v nej 45 tiel, ktoré sa takmer nerozložili.

Suché podzemie z nich prirodzene vytiahlo vodu a namiesto hromady kostí zostali vysušené ľudské telá. Kapucíni to považovali za božie znamenie a mŕtvych bratov postavili do výklenkov pri stenách. Prvým obyvateľom nových katakomb sa 16. októbra 1599 stal Silvestro da Gubbio. Dodnes tam stojí a po viac než štyroch storočiach má stále na sebe kapucínsky habit. Pre Palermo to bol začiatok veľmi úspešného pohrebného biznisu.

Večné miesto pri stene si bolo možné zaplatiť

Správa o nerozložených mníchoch sa rozšírila a bohatí obyvatelia Palerma začali prejavovať záujem o rovnaké posmrtné zaobchádzanie. Kapucíni postupne otvorili katakomby aj ľuďom mimo svojho rádu a od konca 18. storočia sa tam mohol dostať prakticky každý, kto mal dostatok peňazí na prípravu tela a štedrý dar kláštoru. Katakomby sa začali plniť miestnou elitou. Pribúdali právnici, lekári, obchodníci, dôstojníci, cirkevní hodnostári a členovia bohatých rodín. Palermo prenieslo svoju spoločenskú hierarchiu pod zem s obdivuhodnou dôslednosťou. Mŕtvi zostali zoradení podľa povolania, pohlavia a postavenia a každý dostal miesto medzi ľuďmi, ku ktorým patril počas života.

Duchovní mali svoj koridor, profesionáli vlastnú časť, ženy ďalšiu, deti vlastnú kaplnku. Bohatý právnik tak mohol pokojne schnúť medzi ďalšími právnikmi a ctihodná palermská dáma nemusela ani po smrti tráviť večnosť vedľa niekoho spoločensky nevhodného.

Rodiny svojich príbuzných v katakombách navštevovali. Mŕtvy človek zostával fyzicky prítomný, oblečený, označený menom a vystavený pohľadom. Pozostalí mu mohli priniesť nové šaty, upraviť ho a opäť sa vrátiť. V niektorých prípadoch išlo o tradíciu trvajúcu celé generácie, takže deti chodili medzi telá ľudí, ktorých ich rodičia ešte osobne poznali.

Rok na kamennej polici

Miestni kapucíni časom prirodzenú mumifikáciu premenili na pomerne spoľahlivý postup. Telo po smrti odniesli do miestnosti nazývanej colatoio, vybrali vnútorné orgány a dutiny vyplnili slamou alebo vavrínovými listami. Potom zosnulého položili na odkvapkávacie lôžko v suchej miestnosti a nechali ho približne rok schnúť. Po dvanástich mesiacoch telo vytiahli, očistili octom a rodina priniesla oblečenie. Nasledoval návrat medzi spoločnosť, tentoraz už bez potreby jesť, rozprávať alebo platiť dane.

Výsledky boli rôzne. Niektoré telá sa zachovali natoľko dobre, že stále vidno črty tváre. Iným čas odtrhol čeľusť, zničil nos alebo ponechal len tenkú vysušenú kožu okolo lebky. Pri ďalších zostalo z človeka skoro iba oblečenie zavesené na kostre. Celé katakomby tak ukazujú jednotlivé fázy toho, čo sa stane s ľudským telom, keď ho niekoľko storočí necháte schnúť na sicílskom vzduchu.

Počas epidémií kapucíni používali aj rýchlejšie a agresívnejšie metódy. Telá sa ošetrovali vápnom alebo zlúčeninami arzénu. Neskôr sa objavilo chemické balzamovanie pomocou konzervačných roztokov vstrekovaných priamo do tela. Práve táto technika vytvorila najslávnejšiu obyvateľku katakomb.

Rosalia Lombardo

Rosalia Lombardo mala dva roky, keď v decembri 1920 zomrela. Katakomby boli v tom čase už štyridsať rokov zatvorené pre nové pochovávanie, napriek tomu jej telo dostalo výnimku a uložili ho do malej kaplnky na konci chodby.

Medzi vysušenými mŕtvolami pôsobí Rosalia absurdne zachovalo. Má plné líca, zavreté oči, mihalnice, svetlé vlasy a mašľu na hlave. Tvár vyzerá tak prirodzene, že jej prezývka „Spiaca krásavica“ vznikla takmer sama. Pri väčšine ostatných múmií treba trochu fantázie, aby si človek predstavil živého majiteľa tela. Pri Rosalii stačí predstaviť si, že otvorí oči.

Jej zachovanie sa tradične pripisuje palermskému balzamovačovi Alfredovi Salafiovi, ktorý používal roztok formalínu, glycerínu, zinkových solí, alkoholu a kyseliny salicylovej. Zmes zastavila rozklad, spevnila tkanivá a zároveň zabránila tomu, aby sa telo zmenilo na typickú vysušenú múmiu. Novší historický výskum síce otvoril otázku, či existuje dostatočne pevný dokumentárny dôkaz, že Salafia osobne balzamoval práve Rosaliu, výsledok konzervácie je však neprehliadnuteľný.

Počítačová tomografia ukázala, že dobre zachovaná zostala aj vo vnútri. Orgány a mäkké tkanivá prežili viac než storočie v stave, ktorý umožnil lekárom skúmať dokonca známky choroby spájanej s jej smrťou. Dnes leží v hermeticky upravenej vitríne s kontrolovaným prostredím, pretože ani najúspešnejšia múmia nevydrží večne bez údržby.

Dievčatá v bielych šatách

Osobitnú časť katakomb tvorili mladé ženy, ktoré zomreli nevydaté a ich rodiny ich považovali za panny. Niektoré boli oblečené do bielych alebo slávnostných šiat a uložené do kaplnky vyhradenej práve pre ne. Po stáročiach už romantika vyprchala. Zostali kostry v čipkách, vysušené tváre, prepadnuté nosy a otvorené ústa. Gravitácia a rozklad urobili s ľudskou tvárou svoju prácu a niektoré múmie dnes vyzerajú, akoby kričali. Biely odev na kostre tomu veľmi nepomáha.

Oblečenie vôbec patrí k najzaujímavejším detailom celých katakomb. Na telách sa zachovali obleky, hodváb, čipky, cirkevné rúcha, čiapky, uniformy aj topánky a počas prechodu chodbami sa dá sledovať niekoľko storočí palermskej módy priamo na ľuďoch, ktorí ju kedysi nosili. Bohaté rodiny svojich zosnulých vystrojili tak, aby aj po smrti reprezentovali svoje meno a spoločenské postavenie. Výsledkom je módna prehliadka, na ktorej všetci modeli zomreli.

Každý mal svoje miesto

Rozdelenie katakomb malo pevnú logiku. Chodba kapucínov patrila členom rádu. V ďalšej stáli kňazi a cirkevní hodnostári. Muži z vyšších vrstiev Palerma mali vlastný koridor, profesionáli ďalší. Samostatne boli uložené ženy, deti a celé rodiny. Zachovali sa dokonca profesijné rozdiely. Lekár mohol zostať vedľa lekára, právnik vedľa právnika a dôstojník medzi ďalšími mužmi v uniformách. Smrť síce telá postupne zbavila mäsa, no Palermo im ešte dlho nechávalo vizitku.

Práve v tomto je pohľad na katakomby zvláštny aj po tom, čo si človek zvykne na množstvo lebiek. Pred očami zostali konkrétni obyvatelia mesta. Niektorí majú mená, profesie, dátumy úmrtia a rodinné väzby. Oblečenie stále ukazuje, kto mal peniaze, kto patril cirkvi a kto si zakladal na hodnosti. Múmia v drahom obleku sa po dvesto rokoch rozpadá úplne rovnako ako každý iný človek, len to robí vo výrazne lepšom šatníku.

Palermo si chodilo pozerať svojich mŕtvych

Pre obyvateľov mesta neboli katakomby od začiatku turistickou atrakciou. Rodiny tam mali vlastných príbuzných a vracali sa za nimi rovnako prirodzene, ako sa dnes chodí na cintorín. Rozdiel spočíval v tom, že namiesto pohľadu na náhrobný kameň mali pred sebou celé telo. Takýto vzťah k smrti dnes pôsobí brutálne otvorene. Súčasné cintoríny robia všetko pre to, aby mŕtve telo zmizlo. V Palerme dostalo najlepšie šaty a miesto pri stene.

Katakomby si postupne získali povesť aj medzi cestovateľmi a už v 18. a 19. storočí patrili medzi známe kuriozity mesta. Navštevovali ich spisovatelia, aristokrati a zahraniční cestovatelia. O podzemí plnom vysušených Palermčanov písali ľudia, ktorí potom jeho povesť posielali ďalej po Európe. Kapucíni tým získali jeden z najúspešnejších vedľajších produktov obyčajného problému s preplneným cintorínom.

Poslední obyvatelia

Nové pochovávanie sa skončilo v roku 1880. Po uzavretí dostali výnimku už iba jednotlivci, medzi nimi americký vicekonzul Giovanni Paterniti v roku 1911 a Rosalia Lombardo v roku 1920. Chodby však zostali plné. Čas odvtedy pokračuje v pomalej práci a z múmií postupne ubúda ďalší kus človeka. Koža praská, textílie sa rozpadajú, tváre miznú a mená sa oddeľujú od tiel, ku ktorým patrili. Niekoľko stáročí po prvých pokusoch kapucínov je pod Palermom stále možné prejsť popri približne dvoch tisícoch zachovaných múmií a kostier. Jedni majú ešte vlasy. Ďalší kravatu. Niektorí už iba topánky.

A na konci chodby stále spí dvojročná Rosalia.