Orlie hniezdo a Obersalzberg

Na vrchol vo výške 1 834 metrov vedie cesta, po ktorej sa vlastným autom nepreveziete. Špeciálne autobusy vyrážajú z Obersalzbergu na 6,5 kilometra dlhú horskú cestu vysekanú do skál, prejdú piatimi tunelmi a prekonajú približne 700 výškových metrov. Potom nasleduje 124 metrov dlhý tunel priamo do hory a historický výťah obložený leštenou mosadzou, ktorý za 41 sekúnd vyvezie návštevníkov ďalších 124 metrov priamo do budovy na vrchole. Už samotná cesta k Orliemu hniezdu patrí k najpôsobivejším častiam návštevy. Za jasného počasia odtiaľ vidieť Berchtesgadenské Alpy, Königssee, Watzmann, Untersberg, Salzburg a podľa miestnych turistických materiálov môže dohľadnosť dosiahnuť až 200 kilometrov.

Orlie hniezdo sa oficiálne volá Kehlsteinhaus a vyrástlo v rokoch 1937 až 1938 ako projekt Martina Bormanna. Cesta, tunely, výťah a samotná budova vznikli za neuveriteľných trinásť mesiacov. Oficiálne materiály dnes odhadujú vtedajšie náklady okolo 30 miliónov ríšskych mariek, v prepočte približne 130 miliónov eur. Stavalo sa na mieste, kam dovtedy prakticky neviedla použiteľná cesta, pričom do tvrdého horského masívu bolo treba vyraziť päť tunelov.

Dodnes sa pritom opakuje, že išlo o dar k Hitlerovým 50. narodeninám v roku 1939. Prevádzkovateľ Kehlsteinhausu túto verziu výslovne označuje za mylnú. Stavba bola dokončená už v roku 1938 a fungovala ako reprezentačný objekt nacistického vedenia. Hitler ju navštevoval veľmi zriedka, väčšie využitie našla medzi jeho okolím na súkromné stretnutia a oddych. Práve povojnové fotografie, filmy a anglické označenie Eagle’s Nest z nej neskôr urobili oveľa väčší symbol Hitlerovho horského sveta, než akú úlohu zohrávala počas samotnej vojny.

Oveľa dôležitejšie veci sa odohrávali o niekoľko stoviek metrov nižšie na Obersalzbergu. Hitler sem prišiel prvýkrát v roku 1923, od roku 1928 si prenajímal Haus Wachenfeld a po prevzatí moci ho kúpil. Do roku 1936 z neho vznikol Berghof, kombinácia súkromného domu, reprezentačného sídla a druhého mocenského centra popri Berlíne. Hitler na Obersalzbergu strávil viac ako štvrtinu času svojho pôsobenia vo funkcii. Prijímal tu politikov a zahraničných hostí a s najbližším okolím rozhodoval o vojne, prenasledovaní aj nacistických zločinoch. Zároveň sa tunajšie lúky, deti, psy a alpské panorámy využívali na propagandistické fotografie, ktoré mali diktátora ukazovať ako obyčajného milovníka prírody ďaleko od berlínskej politiky.

Cena za jeho horský pokoj bola pre pôvodných obyvateľov Obersalzbergu podstatne menej idylická. Zo starej horskej dediny vzniklo prísne uzavreté Führersperrgebiet. Hermann Göring, Martin Bormann a Albert Speer tu dostali vlastné sídla, pribudli kasárne SS, administratívne objekty, zásobovací statok a ďalšie budovy. Pôvodní obyvatelia museli odísť a veľká časť ich domov zmizla. Z miesta, ktoré už od 19. storočia žilo z horskej turistiky a v roku 1921 získalo štatút klimatického letoviska, sa v priebehu niekoľkých rokov stalo uzavreté územie nacistickej elity.

Jedným z najväčších objektov bol Platterhof. Jeho korene siahali k penziónu, ktorý tu v roku 1878 otvorila Mauritia Mayerová. Hitler v ňom počas svojich prvých pobytov na Obersalzbergu viackrát býval. Nacisti neskôr hotel prestavali na reprezentačný podnik pre vybraných hostí. Po vojne ho Američania premenovali na General Walker Hotel a využívali ako súčasť svojho rekreačného centra. Hlavná budova po odchode americkej armády zmizla, posledný viditeľný zvyšok komplexu dnes tvorí Berggasthof Obersalzberg.

Pod celým areálom medzitým vznikal ďalší Obersalzberg. S postupujúcou vojnou sa razili kilometre podzemných chodieb, krytov a technických priestorov. Zachovaná bunkrová sústava meria približne šesť kilometrov a časť je dnes prístupná priamo z Dokumentation Obersalzberg. Na stavbe pracovali aj českí a talianski nútení robotníci, ktorí dostávali počas smeny riedku polievku nosenú do podzemia v mliekarenských kanvách. Jedna taká kanva zostala po vojne v takmer kompletne vyrabovaných bunkroch a dnes patrí do zbierky múzea.

Kehlsteinhaus mal počas bombardovania viac šťastia. Dňa 25. apríla 1945 zaútočilo na Obersalzberg britské Kráľovské letectvo a veľká časť areálu bola zničená alebo vážne poškodená. Berghof následne zapálili ustupujúce jednotky SS. Orlie hniezdo vysoko nad ním zostalo bombami prakticky nedotknuté. Americké a francúzske jednotky dorazili 4. mája a celý komplex obsadili bez väčších bojov.

Ruiny Berghofu začali po vojne priťahovať zvedavcov, obchodníkov so suvenírmi aj obdivovateľov nacizmu. Bavorská vláda a americké okupačné úrady preto v roku 1952 rozhodli o odstránení väčšiny pozostatkov. Berghof vyhodili do vzduchu a terén postupne zarastal lesom. Kehlsteinhaus sa búranie vyhlo a v rovnakom roku sa otvorilo ako horská reštaurácia. Americká armáda medzitým pokračovala vo využívaní časti Obersalzbergu ako Recreation Area až do roku 1996.

Aj preto je dnešná návšteva trochu zvláštna. Na vrchole človek vystúpi z mosadzného výťahu do takmer pôvodnej budovy, môže si sadnúť v reštaurácii, vyjsť na terasu a o pár minút stáť pri kríži s panorámou jedného z najkrajších kútov Bavorských Álp. V hlavnej miestnosti zostal veľký krb z talianskeho mramoru a na terase pribudla výstava Inštitútu pre súčasné dejiny venovaná Kehlsteinhausu a Obersalzbergu. Od samotnej budovy vedie krátka cesta na vrchol Kehlsteinu a približne hodinový okruh pokračuje ďalej medzi skalami smerom k masívu Hoher Göll.

Orlie hniezdo funguje sezónne a prístup závisí od horského počasia. Kehlsteinstraße zostáva pre individuálnu automobilovú dopravu uzavretá a väčšina návštevníkov používa špeciálnu autobusovú linku z Obersalzbergu. Aj počas leta môže prevádzku zastaviť sneh alebo padajúce skaly. Každú jar sa preto kontrolujú a čistia skalné steny nad cestou. Kto chce vynechať autobus, môže vyraziť pešo; z Obersalzbergu treba počítať približne s tromi hodinami stúpania.

Pri návrate dole dáva zmysel neodísť rovno do Berchtesgadenu. Dokumentation Obersalzberg stojí pri odchode autobusov na Kehlstein a jeho stála expozícia Idyll und Verbrechen pracuje približne s 350 predmetmi, fotografiami, dokumentmi a multimédiami. Súčasťou návštevy je aj historický bunker. Odtiaľ sa dá pešo pokračovať k miestu, kde stál Berghof. Z domu už návštevník neuvidí veľkolepú ruinu, pretože jeho pozostatky boli v roku 1952 odstránené; dokumentačné centrum organizuje aj tematické vychádzky priamo na bývalý pozemok.

V podzemí zostal jeden drobný detail, ktorý bombardovanie, vykrádanie aj povojnové búranie prežil. Dňa 5. mája 1945 vošli do približne šesťkilometrovej bunkrovej sústavy francúzski vojaci z 2. obrnenej divízie. V prázdnych chodbách sa nebojovalo. Traja z nich vyryli do betónovej steny skratku svojej jednotky, svoje iniciály a dátum. Nápis tam zostal dodnes.